Kim Stanley Robinson je nový Jules Verne. Asi by ma za toto prirovnanie nepochválil a prečo, to vysvetlím nižšie. Kniha Ministry for the Future je brilantnou fikciou, ktorá má dosť veľkú šancu, že sa premení na skutočnosť. Je to príbeh o blízkej budúcnosti, strašidelný a zároveň plný nádeje. Pravdepodobný. S dobrým, aj keď otvoreným koncom. Múdry, fundovaný, ktorý určite mnohých vytočí tým, že je tam všetko, čo treba urobiť, aby sme (nielen) klimatickú krízu ako ľudstvo prežili.
Robinson je uznávaný science fiction autor a kniha vôbec nie je ľahkým čítaním. Odvíja sa tam príbeh „Ministerstva“, ktoré vzniklo na základe Parížskej dohody. Na začiatku bezzubé, postupne vďaka odvahe zopár ľudí, čoraz viac ťahajúce za nitky.
Príbeh, ktorý nie je príbehom v pravom zmysle slova, má všetko: katastrofy, extrémne horúčavy zabíjajúce milióny ľudí, súperiace vlády, terorizmus, geoinžinierske pokusy, ktoré zlyhávajú, milióny klimatických utečencov vandrujúcich po bohatých regiónoch... ale aj fantastické projekty a nápady, ktoré v synergii spôsobia obrat k lepšiemu: Ochranu prírodných ekosystémov, regeneráciu pôdy v celoplanetárnom meradle, finančné mechanizmy, ktoré namiesto drancovania odmeňujú správanie ochraňujúce prírodu aj ľudí, podporu obyvateľstva zapojeného do regeneratívnej ekonomiky, zamestnanosť, ale aj... a tu sme pri tej zúrivosti 😊 zákazy emisií luxusu, vyradenie niektorých ekonomických aktivít z legálneho slušného sveta... a tak ďalej. Všetko tam je. A toto všetko nielen dáva zmysel, ono sa to aj v realite deje.
Kniha bola napísaná pred pandémiou Covid. Predpovedala ju. Predpovedala aj mnohé iné veci, ako fiškálne projekty smerujúce k ochrane klímy a pôdy, ktoré sa dejú. Sám autor, inak sympatický pán, s veľkou pokorou hovorí o tom, ako je sám prekvapený, ako rýchlo sa fikcie napĺňajú. Niektorí by až mohli poškuľovať po nejakej konšpirácii. Ó iste, natíska sa.
Román je popretkávaný esejami z oblasti politológie, ekonómie, ochrany prírodných ekosystémov. Tá fikcia má veľmi kvalitné základy poznania. A nie je láskavá k súčasnej podobe ekonomického a politického systému. Z toho zúrivosť mnohých, ktorým to, čo máme, vyhovuje a presviedčajú nás všetkých, že inak sa to nedá.
Nuž a prečo áno aj nie prirovnanie k Vernemu? Knihy nášho detstva, v ktorých sa lietalo na mesiac či žilo pod morom oslavovali výnimočných mužov – spravidla bielych Európanov, ktorí si dokázali podrobiť prírodu aj iné kultúry a často za cenu bezohľadného drancovania a zabíjania realizovali svoj sen. Vo svete Ministerstva pre budúcnosť vládnu ženy. Ministerka je žena, guvernérky národných bánk sú ženy, prezidentky aj špiónky sú ženy. Páni tam tiež vystupujú v dôležitých pozíciách, ale sú iní než Verneho muži. Sú pracovití, veľa toho nenahovoria, nemyslia na seba a spolupracujú. Asi si teraz mnohé dámy zaťukajú na čelo (že fikcia). Ale aj to sa deje, ale to už je na inú tému.
Príbeh Ministerstva je o tom, ako namiesto sily a súťaže víťazí spolupráca. Niekedy vynútená dobre nastaveným systémom, niekedy spočiatku nedobrovoľná, ale v mnohých ohľadoch prirodzená a liečivá pre ľudské spoločenstvá. Nie, nie je to romantická kniha. Je surová a bolestná, lebo ukazuje všetko, čo sa musí stať.
Kim Stanley Robinson nie je Jules Verne. Chvalabohu. Čítajte knihu, ktorá predpovedá horory a zároveň dáva nádej na dobrý koniec. Toto nás čaká.
