Tieto dve knihy treba čítať spolu. Európsky sociológ Zygmunt Bauman a niekoľko rokov po ňom juhoamerická odborníčka na vzdelávanie Vanessa Machado de Oliveira roztrhali modernitu na márne kúsky. Čo je vlastne modernita a prečo je to dôležité?
Modernita je spôsob chápania a upratania nášho severoatlantického sveta, ktorý platí zhruba od osvietenstva a postupne sa vďaka kolonizácii rozšíril do celého sveta. Sú to pravdy, o ktorých si myslíme, že platili vždy a platiť budú. A teraz sa nám rúcajú a sme z toho zmätení. Modernita je napríklad:
viera v lineárnosť času, pokrok ľudstva a svetlé zajtrajšky;
uznania rozumu a racionálneho poznania ako jediného spôsobu spoznávania sveta;
človek (biely muž) ako pán prírody a sveta;
pokus o kontrolu a plánovanie človeka, spoločnosti, prírody, budúcnosti;
súťaž ako jediná tvorivá sila prírody aj ľudskej spoločnosti.
Zygmunt popisuje koniec modernity cez “tekutosť”. Hovorí o neistote v metafore tekutých pieskov, obrovskej osamelosti, ktorá je výsledkom absolútnej individualizácie spoločnosti, chýbajúceho verejného dobra a ťažoby zodpovednosti za každú minútu individuálneho života, hodnotovej vyprahnutosti a redukcii života na výrobu a konzum.
“Teraz kráčame ´vpred´ bez predstavy cieľa, ktorý by nás viedol, už nevzhliadame k lepšej, spravodlivejšej spoločnosti a vlastne si ani nie sme istí, čo nás ešte núti bežať v apatickej spoločnosti, v ktorej žijeme.”
Vanessa rozbíja ešte aj spôsob, akým premýšľame o budúcnosti:
“Táto kniha je o vypustení nádeje z klietky prognóz o budúcnosti. Takto jej umožníme utkať vzťahy a hnutia v prítomnosti, utkať štruktúru, z ktorej sa skladá budúcnosť. Čokoľvek sa stane ´potom´, závisí viac od kvality vzťahov ´teraz´ než od presnosti alebo príťažlivosti obrazov budúcnosti, ktoré si človek premietne ako cestu vpred.”
Jej kniha svrbí a štípe. Je čudná a pre mnohých málo zrozumiteľná. Nie je modernistickou knihou v štýle jasných logických štruktúr otázok a odpovedí. Priznáva to. A preto v mnohých, ktorí tak úporne lipnú na rozume ako jedinom účinnom nástroji na riadenie našej existencie, vyvoláva až agresívnu nechuť.
Ale priznajme si. Množstvo poznatkov, ktoré sme za posledných pár storočí nahromadili je úctyhodné. Napriek tomu (či práve preto) nás tieto poznatky nerobia lepšími. Ani voči sebe navzájom, a už vôbec nie voči prírode. Drancujeme, ponižujeme, vytvárame si nepriateľov. Sme obklopení množstvom materiálneho komfortu, menej sa hýbeme, viac jeme, dlhšie žijeme a nedôstojnejšie umierame. A ako hovorí Zygmunt, nevieme prečo žijeme a kam smerujeme. Materiálny komfort je vykúpený ohromným psychickým diskomfortom, ktorý všetkými racionálnymi poznatkami ani nedokážeme uchopiť.
Vanessa otvára prietok tejto bolesti a pocitu zrady. A to niektorých ešte viac vyrušuje. Nebojuje, len pomenúva veci. Ako je “pokrok” vykúpený viac alebo menej otvoreným kolonializmom, násilím a nespravodlivosťou. Predpovedá koniec tejto éry, ktorá už zažíva kolaps.
“Koniec modernity sa nemusí prejaviť primárne ako hospodársky alebo ekologický kolaps, ale ako globálna kríza duševného zdravia.”
Ponúka zamerať sa na vzťahy. K sebe samým, v rámci prírody, aj širšieho univerza. Poznávanie cez príbehy, cez pripísanie zmyslu udalostiam. Cez krásu bytia. Cez liečenie rán, ktoré nevidno na prvý pohľad, a nikdy sa neukážu v exceloch. Originálny názov knihy by sa mal prekladať skôr ako “paliatívna starostlivosť pre modernitu”. Neliečiť, len sprevádzať dôstojným odchodom. Neviem, či to zvládneme, ale to svrbenie pri čítaní nás môže naplniť odvahou a očakávaním. Aj v kontexte našich protestov proti bezohľadnosti moci treba formulovať svoje očakávania a potreby odvážnejšie a mimo škatuliek. Nejde len o najbližšie voľby. Ide o to, načo chceme žiť.
Zygmunt Bauman: Tekutá modernita
Vanessa Machado de Oliveira: Umieranie modernity.
