Vláda sa rozhodla zmeniť základný zákon štátu, aby podľa vlastných slov zachránila naša národné kultúrne dedičstvo, „osobitne spojené s uznaním manželstva medzi mužom a ženou ako jedinečného zväzku“ a zabezpečila tým ochranu tradičných hodnôt a právnu stabilitu.
Zámer sa má naplniť okrem iného tým, že si ústavou stanovíme národnú identitu, ktorú tvoria tzv. kultúrno-etické otázky a rozhodovanie o nich. Vláda v dôvodovej správe otvorene píše, že cieľom je v týchto oblastiach neprijímať záväzky z práva Európskej únie, alebo z medzinárodných zmlúv. Hoci sa v medzinárodnom práve zmenami ústavy ani zákonov nedá vyhnúť povinnosti dodržiavať zmluvy, ktoré sme uzavreli, celý tento nápad ma zaujal hlavne samotnou snahou autoritatívne stanoviť homogénnu a nemennú národnú identitu a oprieť ju o mýtus nemenných "tradičných" hodnôt a skanzenové "kultúrne dedičstvo".
Chcel by som v texte najmä apelovať na ženy, pretože v jednote ale aj množstve je sila a ženy sú najpočetnejšou skupinou, ktorej sa volanie po konečných riešeniach kultúrno-etických otázok týka. Nevyhnem sa ale úvodom ani LGBT „agende“, ktorá je bezpochyby na pozadí týchto novôt.
Duchovné či kultúrne dedičstvo
V snahe oddeliť kresťanský konzervativizmus od boja proti spoločenským zmenám, sa začali posledných 15 rokov používať pojmy ako kultúrno-etické otázky a kultúrne dedičstvo. Bez ohľadu na názov, jadrom odporu voči spoločenským zmenám týkajúcim sa manželstva, rodičovstva a osobnej identity, je naďalej kresťanský patriarchálny konzervativizmus dnes (opäť) premiešavaný s nacionalizmom.
Je dôležité jasne povedať, že kresťanský ani iný konzervativizmus nie je a najmä nemusí byť vo svojej podstate prekážkou rešpektu ani napĺňania ľudských práv v podobe, v akej ich presadzujú medzinárodné orgány a viaceré liberálne demokracie. Ľudská dôstojnosť je jadrom ľudských práv, aj kresťanstva, je to iba vec voľby, či sa kresťanstvo použije ako apel na lásku k blížnemu, alebo ako zástena nenávisti k blížnemu.
Pojem kultúrne dedičstvo, s ktorým návrh novely pracuje sa javí nezmyselný, no ani keby odkázali na duchovné dedičstvo ukotvené v preambule ústavy, tak by to podľa mňa nesedelo. Ústava v preambule odkazuje na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo, ktoré tam je pre snahu otcov národa dať nám dlhú a relevantnú národnú históriu.
Lenže kresťanstvo a kresťanskí misionári boli na našom území pred aj po Cyrilovi a Metodovi a zhodou okolností sme si po nich neuchovali prakticky nič.
Dôvod je prostý. Patrili sme k západu a chceli tam patriť aj naši maďarskí páni. Bola iná doba. Staroslovienčinu ako liturgický jazyk, cyriliku ako písmo a byzantskú (grécku) cirkev sme preto neprijali.
Zostala nám latina a rímska cirkev prinášaná najmä franskými misionármi. Dalo by sa povedať, že duchovného dedičstva Cyrila a Metoda sme sa vzdali už pred vyše 1100 rokmi a ani po prijatí našej ústavy a jej preambuly sme sa to nepokúsili zmeniť.
Vráťme sa ale k návrhu novely ústavy. Jadrom zmien ústavy je celkom zrejme boj proti gejom, lesbám a trans ľuďom, inak nazývaným agenda.
Ochrana nášho dedičstva má spočívať v zamedzení akejkoľvek zmienky o existencii týchto ľudí v našich verejných politikách.
Pri pohľade na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a prevažujúceho stavu v európskom priestore (manželstvá otvorené párom rovnakého pohlavia v 22 krajinách a iné formy právneho zväzku v 11 ďalších) chce vláda v skutočnosti hrádzu proti tlaku z Európy.
Preto sa tiež ustanovenia zákona o rodine, najskôr o manželstve a dnes o osvojení, dostávajú do ústavy. Najhoršie je, že sa základný zákon štátu mení aj kvôli hoaxu o 72 pohlaviach, ktoré nikto nikdy a nikde nepresadzoval.
Kresťanské dedičstvo homofóbie, aneb prečo nie sú krevety a veštice postavené mimo zákon
Homofóbiu kresťanskí misionári rozšírili po celom svete, aj do kultúr, v ktorých homosexuáli, či trans ľudia požívali celkom iné postavenie a akceptáciu.
Základ kresťanskej patriarchálnej homofóbie (zameranej na mužov-homosexuálov) vychádza z židovského Starého zákona, ktorý bolo treba upraviť už pred dvetisíc rokmi, keď si kresťania urobili Nový, no Starý si popri tom ponechali na pamiatku. Starý zákon obsahuje v tretej knihe (Leviticus) viacero prikázaní, rád a návodov, ktoré neobstáli test času a veriaci, najmä teda kresťanskí, sa ich vzdali a to vrátane tých slovenských.
Ponúkam výber zopár z nich:
Nesmieš obcovať s mužom, ako sa obcuje so ženou. To je ohavnosť. (to je stále, zdá sa, jasná vec)
Všetko, čo je v moriach a v potokoch, ale nemá plutvy ani šupiny, nech je to už čokoľvek, čo sa hmýri vo vode, akýkoľvek vodný živočích, bude pre vás ohavnosťou. (kde je zákaz predaja kreviet?)
Nesmiete jesť krv nijakého tvora, lebo život každého tvora je v jeho krvi. Každý, kto by ju jedol, bude odstránený. (kde je ústavný zákaz zabíjačkovej polievky a čo ak v meste nemáte halal mäsiarstvo?)
Nič nebudete jesť s krvou, nebudete veštiť ani čarovať; Neobracajte sa na tých, čo vyvolávajú duchov, ani na veštcov. Nevyhľadávajte ich, aby ste sa nimi nepoškvrnili. Ja som Hospodin, váš Boh. (zakážme prosím veštice)
Kto sa dopustí cudzoložstva s vydatou ženou, teda kto cudzoloží so ženou svojho blížneho, musí zomrieť — cudzoložník i cudzoložnica. (v podmienkach trestného práva v krajinách Rady Európy, by sme sa museli uspokojiť s trestom doživotia pre podvádzajúce manželky a ich milencov)
Ak niekto bude súložiť so ženou v čase jej nečistoty, zneuctí jej nahotu, obnaží prameň jej krvi a aj ona obnaží prameň svojej krvi, preto budú obaja odstránení spomedzi svojho ľudu. (Menštruujúcim ženám sa kniha venuje dosť košato, ale neviem ako „odstrániť“ takýto pár, mala by k tomu potom byť verejná diskusia).
Čo je kultúrne dedičstvo a tradičné manželstvo?
Kultúrne dedičstvo, v tomto prípade nehmotné (lebo sa nerozprávame o vázach a šúpolienkach) je definované napríklad aj pre Dohovor UNESCO o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva ako rôzne praktiky, prejavy, poznatky, ktoré si „spoločenstvá odovzdávajú z generácie na generáciu a sústavne ho znova vytvárajú ako reakciu na okolité prostredie, interakciu s prírodou a so svojou históriou, pričom im poskytuje pocit identity a kontinuity, podporujúc tak úctu ku kultúrnej rozmanitosti a ľudskej tvorivosti.“
Do úvahy sa pritom podľa dohovoru berie iba vtedy, keď je zlučiteľné s existujúcimi medzinárodnými dokumentmi na ochranu ľudských práv, s požiadavkami vzájomnej úcty medzi spoločenstvami, skupinami a jednotlivcami, ako aj s požiadavkami trvalo udržateľného rozvoja.“
Inými slovami, ak by sme aj heterosexuálne manželské zväzky chceli považovať za „praktiky“, ktoré by mohli byť súčasťou nášho kultúrneho dedičstva, tak cieľom ochrany tohto dedičstva nie je ho konzervovať, ale ďalej rozvíjať a pretvárať ako reakciu na prostredie, ktoré sa mení, rešpektujúc pritom medzinárodný štandard ľudských práv a úctu k sebe navzájom. Napríklad tak, že tieto praktiky umožníme zdieľať aj iným párom dospelých ľudí.
Tradičné hodnoty sú veľmi podobný koncept, v ktorom sa rôzne princípy, morálka a prístupy odovzdávajú z generácie na generáciu.
Nevýhodou ľudí je však ich krátka životnosť. V kontexte ľudskej civilizácie sa generácie striedajú veľmi rýchlo a to, čo považujeme za tradičné sa neustále mení. Keďže autori novely ústavy stavajú najmä na tradičnom vnímaní manželstva ako jedinečného zväzku muža a ženy, stojí za to sa trochu vydať po stopách predkov a upriamiť pozornosť na to, ako sa vnímanie postavenia mužov a žien aj manželstva neustále v modernej dobe menilo.
Mužské pohlavie, v prostredí kresťanstvom determinovaného patriarchátu, ktorý existoval tak vo verejnej, ako aj súkromnej sfére a až do nedávna hierarchizoval právnu a spoločenskú moc muža nad ženou, sa vo všeobecnosti súdobo označovalo termínom sexus dignior (lepšie, dôstojnejšie pohlavie).
Z takto nastavených vzťahov vychádzala i stereotypná predstava ideálneho vzťahu muža a ženy, v rámci ktorej vyplývala pre muža povinnosť zabezpečiť starostlivosť a ochranu o „zverenú ženu“, ale aj o jej majetok, ktorý by sa často „pre slabosť a nestálosť ženského pohlavia“ (imbecillitas et infirmitas sexus) a „pre svoju ľahkomyseľnú povahu“ a „jednoduché zmýšľanie“ mohol zmenšiť alebo stratiť. (Dlhá cesta k právnej emancipácii ženy v rodinných a majetkových vzťahoch, M.Laclavíková, A. Švecová, SAV, Historický časopis, 66, 4, 2018)
Pod vplyvom prudkých spoločenských zmien, ako aj stotožňovaním katolíckej cirkvi s feudálnymi prekážkami modernizácie krajiny, sa situácia začala v Uhorsku meniť v druhej polovici 19. storočia. V roku 1874 bolo zrušené poručníctvo nad plnoletými nevydatými ženami, čo znamenalo že ako 24 ročné (dovtedy boli v poručníctve otca) sa ženy zo zákona emancipovali, a získali tak plnú spôsobilosť na právne úkony. Táto veková hranica bola znížená na 21 rokov v Československu v roku 1919. Právne tak mali o niečo väčšiu voľnosť ako ženy vydaté.
Manželka po roku 1874 síce už nepodliehala celkom moci muža a bola spôsobilá na právne úkony, najmä týkajúce sa domácnosti (tzv. kľúčna moc), ale muž bol zo zákona hlavou rodiny a zákon rovnako upravoval, že manželka je povinná nasledovať svojho muža do jeho bydliska, pomáhať mu, či už v domácnosti alebo pri práci a plniť mužom určené povinnosti. Úprava „hlavy rodiny“ bola vypustená až zákonom z roku 1949.
Žena rovnako nemala práva k vlastným deťom a poručnícke postavenie k svojim deťom mohla získať iba smrťou manžela. Tento stav rovnako trval až do roku 1949 odkedy hovoríme o právach „rodičov“ voči deťom.
Zákon 31/1894 o manželskom práve, ktorý u nás platil do roku 1950 napríklad umožňoval uzavretie manželstva po dovŕšení 12 rokov na výnimku ministra spravodlivosti, inak po dovŕšení dospelosti, čo bolo 18 rokov u mužov a 16 rokov u žien. Rozvod manželstva bol „prípustný len v takých dôvodoch, v ktorých sa zračí hrubé previnenie jedného alebo oboch manželov proti povinnostiam manželským, ktorých plnenie štát vôbec vynútiť nemôže pre ich povahu príliš delikátnu“, taxatívne sa vymenúvalo napríklad cudzoložstvo, či úmyselné opustenie manžela.
Rozvody boli v Uhorsku možné iba v prípade sporu, a teda nebolo možné sa na rozvode „dohodnúť “, ale jedna strana musela rozvod rozporovať inak nebol možný, a súd naopak pri rozvode mohol určiť koho je zánik manželstva vina (mohli byť vinní aj obaja ). Bolo to jedným z opatrení ktorým si uhorskí legislatívci chceli udobriť cirkev, pretože zákonu z roku 1894 predchádzal dlhoročný súboj o cirkevné manželstvá, ktoré zákon zakázal a umožnil iba civilné.
Rovnako by sme mohli sledovať vývoj postavenia žien aj v ďalších oblastiach našej navrhovanej národnej identity ako je vzdelanie. Ešte v dvadsiatom storočí bol odpor voči vyššiemu vzdelaniu žien zásadný, nielen muži ale aj ženy videli v univerzitnom vzdelaní žien koniec civilizácie a tradičných rodín. Na zhromaždení Živeny v roku 1913 mala Ľudmila Podjavorinská prednášku, v ktorej obhajovala miesto žien na najužšom teritóriu domácich prác a modernú ženu označila za zvrhlú, zlú, nemravnú a sebeckú, pretože ju takou robí vzdelanie. Podľa nej je ideálna žena tá, ktorá „miluje, trpí, kolísa, chystá chutné pokrmy“. Pripúšťala však, že sú i „veľké učené ženy“, ktoré si zachovali ženskosť, napr. madam Curie, ale tá popri vede aj doma prala, šila a varila.
Inak povedané, čo som sa snažil možno neobratne povedať, hodnoty, kultúra a tradície sa neustále menia, je to ich podstata. Valaška je slovenská, hoci má Valašsko v názve. Bryndza je naša hoci vo Valašku (Rumunsku) toto slovo znamená iba „syr“. Netreba sa báť cudzieho, iného ani nového, ani pred tým zatvárať dvere. Nechceme už nesvojprávne ženy a chceme našu bryndzu. Prijali sme zmeny, prijali sme cudzie za svoje. Komu pomôžeme tým, že sa teraz zatvoríme pred svetom a povieme nech tí čo nesúhlasia kľudne odídu? Kde je solidarita, súdržnosť, láska k blížnemu? Čo je potom tá identita ku ktorej sa máme hlásiť, na ktorú môžeme byť hrdí a ktorá nás robí lepšími? A ak takou nie je, načo nám je?
