Môže štát určovať morálku občanov? Má za nich zodpovednosť? Má byť ,,dobrým oteckom, ktorý všetko riadi“ alebo len niekto, kto všetko formálne zastreší? To sú otázky, na ktoré hľadám odpovede. Od mala (teda od vtedy, čo sa zaujímam o politiku, a to je už pekných pár rokov) som vždy zastával kresťansko – demokratické hodnoty. Bolo to pravdepodobne pod vplyvom rodiny, veriaceho spoločenstva a priateľov, ktorí sa väčšinou takisto hlásia k týmto hodnotám. Avšak s vekom má človek väčšiu túžbu objavovať a zaujíma ho, za čím to vlastne stojí. A tak sa vyvíjajú názory.
Čo je to vlastne hodnota spoločnosti? Je to niečo, čo sa v spoločnosti akéhokoľvek typu všeobecne považuje za dobré, správne a morálne a čo za také uznáva väčšina spoločnosti. Je to však správny postoj? Čo ten zvyšok, tá menšina, ktorá s hodnotami nesúhlasí? Tým, že nerešpektujú hodnoty väčšiny nepatria do spoločnosti? Patria, sú rovnako jej súčasťou ako tí, ktorí vytvárajú spomínané hodnoty. Hodnoty by tu mali byť na to, aby spoločnosť spájali, no to je tak trošku utópia, nie? Ako môžu hodnoty spájať, keď ich nerešpektujú všetci členovia spoločenstva, ak s nimi nesúhlasia všetci? Existuje vôbec nejaká hodnota, ktorú bude rešpektovať každý jednotlivec? Asi ťažko, pretože vždy sa nájde niekto, kto poprie to, za čím stoji povedzme aj 99% spoločnosti. Vyvstáva tak otázka, či sú hodnoty na mieste, či sú vhodné, aby ich niekto diktoval a kto by ich vôbec mal diktovať. Väčšina dnešných hodnôt, ktoré majú moderné spoločnosti Západu sú skôr akýmsi memorandom minulosti, ktoré sa snažia márne vykrikovať, že niečo nie je na dobrej ceste. Avšak tento hlas nepočujú ani tí, ktorí im ho dali...
Nech už budú hodnoty spoločnosti akékoľvek, som toho názoru, že rozhodnutie jednotlivca, či ich rešpektovať bude alebo nie by malo byť len a len na ňom samom. To sa volá liberalizmus. Zastávam názorovú pluralitu, pretože sme ľudia, všetci sme rôzni a každý by mal mať právo vyjadriť sa a v rámci istých noriem by nemal byť obmedzovaný. Pretože to, čo ja považujem za správne nemusí za správne považovať aj ten druhý; ja mu to môžem len ponúknuť ako možnosť, nemôžem mu to nanútiť. Dobrým príkladom je potrat – svojej potencionálnej manželke by som ho nedovolil, pretože ja osobne to považujem za vraždu, ale ak je žena, ktorá ho vyslovene chce, nemalo by jej byť bránené. Je slobodná a takéto rozhodnutie by malo byť len a len na nej, prípadne jej manželovi.
Posledným, a pre mňa asi najaktuálnejším pohľadom na smerovanie spoločnosti ako takej, je otázka ekonomickej slobody, ináč povedané – ľavo-pravé orientovanie. Asi všetkým je jasné, že lavica hlása verejný, spoločný majetok všetkých občanov/členov spoločnosti, ktorí dali právo s jeho narábaním svojím vlastným ľuďom, ktorých si zvolili (teda štátu, vláde); kým pravica zastáva súkromný majetok jednotlivcov – kto si čo získa, to je jeho. Netýka sa to len strategických podnikov, okolo ktorých sa všetko omieľa, ale princípu ako takého – ma byť všetko všetkých alebo každého jeho (príklad z extrému do extrému)?
Pre podrobnejšie objasnenie výsledku poslednej otázky si ešte musíme povedať, že štát/vláda je tu na to, aby spoločnosť nejako spravovala. Nerozoberajme, či je to správne, alebo nie – tak je to dnes. Ľudia, ktorí vládnu sa zhromažďujú do politických strán podľa svojich ekonomicko-spoločenských názorov – každá strana/krídlo zastáva istý spoločný názor a snaží sa budovať spoločnosť podľa tohto svojho spoločného modelu. V praxi však všetkým, podľa ich hodnôt a programov, ktoré politické strany a zoskupenia majú, ide o dobro spoločnosti a ľudí. Každá strana sa o to však snaží iným spôsobom a má na dobro iný názor. Názory sú odlišné v troch základných dimenziách, ak sa to dá tak stručne zhrnúť – v osobnej slobode jednotlivca, v ekonomickej slobode a v hodnotách, ktoré má spoločnosť.
Ďalším, a posledným, ktorý chcem spomenúť, významným faktom týkajúcim sa politických strán je, že všetky strany, bez ohľadu na to, aké hodnoty a názory vyznávajú a zastávajú, sa keď sú pri moci chcú len nabaliť, nahrabať pre svojich predstaviteľov peniaze a nahonobiť majetok. Tak je to, či sa nám to páči, alebo nie. Sú síce skupiny ľudí, ktorí hlásia, že chcú čestnú a pravdivú politiku, v ktorej sa nekradne a kde ide len o dobro spoločnosti. Je však viac – menej isté, že ak by sa dostali k moci, budú úplne rovnakí ako tí, ktorí pri moci sú. Vychádza to zo samotnej ľudskej povahy – ak raz máš nad niečím moc, ak máš raz niečo zabezpečiť, aby fungovalo, je jasné, že nemôžeš robiť všetko svojimi vlastnými rukami. A tiež je samozrejmé, a teraz buďme skutočne úprimní – ruku na srdce, že skôr dohodíš nejaký ten kšeftík kamarátovi, známemu, akoby to mal robiť niekto cudzí, hoci podľa parametrov ten najlepší. Nemám pravdu? Volá sa to klientelizmus, ale ten je pochopiteľný, pretože ten je všade. A keď niekto tvrdí, že niekde nie je, neverte mu – buď to nie je človek, alebo vás klame.
Ak sa vrátim k poslednej otázke (či má byť všetko súkromné alebo verejné), na základe faktov vytýčených o pár riadkov vyššie mám zmiešané pocity. Kapitalizmus verejne hovorí: ,,čo si kto zarobí, to má“, ,,ak máš na to, niečo dosiahneš“, ,,snaž sa – budeš úspešný“. Socializmus zas: ,,staraj sa o druhých“, ,,buď empatický“, ,,pomáhaj slabším“, ,,cíť sociálne – s ľudom“, ,,buďme si všetci rovní“. Mám dilemu. Na jednej strane mi môj rozum hovorí, že čo dosiahnem, to je moje. Avšak na druhej strane myšlienka, že všetko je v harmónii, všetci sú si rovní a nie sú žiadne rozdiely medzi ľuďmi je blízka môjmu srdcu. Bol by to krásny svet. Avšak čo teraz? Mám byť pokrytecký socialista, ktorý bude hrabať pre seba a spoločnosť riadiť tak, aby ,,všetko bolo naše“? Alebo mám byť typický kapitalista, ktorý bude hrabať len pre seba a potom rozdávať tým, ktorí to podľa môjho názoru potrebujú najviac?
Je to dilema, ktorú chcem určite vyriešiť. Sú ľudia, ktorí povedia, že na tom nezáleží, hlavne je, aby si bol dobrý človek a aby spoločnosť bola dobrá. Ale ja s tým nesúhlasím – táto otázka, ktorú rozoberám je kľúčová pri pohľade na to, ako to dobro dosiahneš a akým spôsobom budeš dobrý, pretože aj dobro môže mať viacero tvárí. Určite mi odpoveď nepadne len tak z neba, no verím, že na ňu prídem čím skôr, aby som nestál na polceste medzi ,,mojím“ a ,,naším“...
