Kto kde bol?
Teoreticky by to nebolo až tak zlé s vedomosťami o slovenských mestách. Dobre sa deťom pamätá, kde sú vinárske centrá, sem-tam nejaký pivovar, pre chlapcov je zaujímavá aj KIA a Peugeot. Dievčatá si skôr pamätajú odikiaľ pochádza aká misska, alebo speváčka.
Teoretické poznatky však končia otázkou, kto z vás bol....
mmm v Žiline (40km)
Zdesenie v očiach štrnásťročných detí. Napriek jednotke zo zemepisu pri pani učiteľke Jarke lapajú smer, že kde to tá Žilina vlastne je. Nakoniec radosť na tvárach piatich detí, ktoré tam boli. Po krátkej diskusií sa prihlásia ešte dvaja, že vlastne boli aj ony, ale až teraz prišli na to, že to bolo v Žiline. Vraj, keď sú tie mestá také podobné.
druhá otázka
kto z vás bol v Banskej Bystrici ? (120km)
No, dvaja prechádzali a jeden má v Ľubietovej babku, takže pozná. Ostatní si slovo Ľubietová nechali trikrát zopakovať, lebo to ešte nepočuli.
Nechcem byť trápny, tak vsádzam na osvedčené kone.
Kto z vás bol v Bratislave ? (200km)
Super, štyria neboli. Končene úspech. Ale len dočasný. Po diskusii a oklieštení bratislavských destinácii na Ikeu, Polus a letisko sme zistili, že v tej Bratislave okrem hradu, dómu, máme ešte aj nejaký ten palác, pár starých budov, ktoré bolo vidno z cesty a jeden extrémista bol dokonca pred divadlom.
Ale aspoň, že deti, keď už nič iné, postrehli, že v hlavnom meste jazdia aj električky, trolejbusy, čo u nás nie a jeden vykríkol, že je tam aj metro. Najprv ho zahriakli, ale potom sa obhájil, že sú rodičia podikatelia a občas tam v Metre nakúpia.
Po zmene taktiky, keď som si popremýšľal, kde boli decká na výletoch, sme sa dostali k tomu, že boli napríklad aj v Štiavnici, či Podzámku, niektorí navštívili Tatry a tí, ktorí nemali dedkov a babky v okrese vedeli povedať aj viac.
Hurghada, Omiš, Tunis, Jesolo
Tak tuto to už išlo lepšie. Traja tam, dvaja hentam, štyria tamto. Informácie ako od sprievodcov, prehľad cien, sem-tam nejaké cudzie slovo, väčšinou ľľahko a smotiváciou zapamätateľná nadávka... O rodnom meste niektorí nevedeli viac.
Celú hodinu sme sa poriadne pobavili, ale žiaľ na účet nás samých. Všetci poznáme rozdiel v tom, že oproti iným krajinám v európskych štatistikách stabilne v praktických skúsenostiach naša mládež zastupuje posledné priečky. Svedčí to nielen o tom, že rodičia nepovažujú za potrebné rozprávať sa s deťmi, ktoré ich často nemajú záujem počúvať, ale prevdepodobne s nimi za kultúrou a pamiatkami chodia veľmi málo. Na druhej strane nie je veľmi kam, ale ako sa vraví, kto chce, dôvod si nájde.
Na slovenských školách, a nielen v zemepise, by sme sa mali asi zamyslieť nad tým, čo vlastne deťom ponúkame. Je trápne, ak sa stretnú na nejakej súťaži Trenčan s Martinčanom a jeden s druhým vlastne ani nemajú ako začať, lebo sú si realitou cudzí. A to nehovorím, keď príde návševa zo zahraničia a opýta sa na otázku, ktorá siaha na viac ako 20 kilometrov od miesta pobytu.
Možno by bolo dobré, keby školy viac medzi sebou cestovali, keby sa granty a výzvy ministerstva školstva zameriavali aj na výmenné pobyty v rámci krajiny a nepreferovali len zahraničné výmenné pobyty, na ktorých sa síce deti zdokonalia v jazyku, ale z vlastnej kultúry odídu von chudobné.
