V čase krízy zamestnávateľov bombardujú žiadosti a životopisy ako nikdy pred tým. Každý tvrdí, že je najlepší, ukazuje svoje kvality. Je to prirodzené, chce sa dostať. Zrazu sa ale vo dverách zjaví Chvastúň. Takto voláme nášho vzdialeného nadriadeného. Zrejme zvyknutý z čias, kedy jeho slovo vážilo tonu, (teda muselo), si prišiel presadiť miesto pre známeho poznámosti.
Chvastúň sa už v minulosti niekoľkokrát ukázal. Minule tvrdil zahraničnej návšteve, že má také známosti, že keby niet jeho, tak snáď naše mesto nemá ani poriadne hasičské auto. Nezabúda nikdy povedať, že je hrdý na svoju stranu SMER a kolegov, ktorí spoločne vytvárajú prostredie, aby sa veci pohli dopredu. Robí zo seba dobrodinca, za ktorým keď niekto príde žiadať o pomoc a má zásluhy, určite mu pomôže. Podľa neho je vraj mimoriadne dôležité, aby si ľudia v týchto zlých časoch pomáhali.
Dnes prišiel orodovať za známeho. Väčšinou títo lobovači hovoria, že či by sa nedalo..., že by bolo treba..., že je ten človek dobrý... atď. Chvastúň však išiel natvrdo. Treba vziať toho a toho, na to a a to miesto. A budem rád, keď sa tak stane, lebo inak... Drzé nie? Nayvše dotyčný uchádzač je prepustený z inej inštitúcie po fatálnej chybe.
A ak si navyše vezmem, že desiatky absolventov čaká v štóse na stole, poctivo si dorobili školu a snažia sa uchytiť v tejto momentálne nehostinnej dobe, tak je to viac než hockedy inokedy nefér.
Ale čo je dnes fér. Nechcem to postaviť, do situácie, že je tlačenka niečo výnimočné a nepochopiteľné, ale tá dnešná bola pomerne nechutná. Dúfam, že sa z nej naje aspoň náš Smerák Chvastúň a jeho priatelia.
