Pondelok.
Už som to prestala riešiť. Nejako som si zvykla na fakt, že som doma, že si robím, čo chcem a kedy chcem, že síce pošlem zo dve Cvéčka denne kadetade ale aj na fakt, že sa mi neozvú. Aj depka odišla. Začala som sa venovať psychoanalýze a sebapoznaniu. Okolie to zatiaľ nechápe, ale oni na to prídu. Vďaka novej a múdrej mne samozrejme...
No a nákupom. Aj keď chápem, že ide o investíciu do mňa a mojej budúcnosti, že si toho správneho nájdem jednoznačne iba v tej super-truper sukni, trošku ma začína srať, že peniaze na mojom účte len ubúdaju. Niekde je chyba...
Utorok.
Chyba je evidentne dosť veľká, keďže ma dnes ráno ten milý pánko v monterkách odpojil od elektriny. Vraj neplatím účty. No ja nie, to za mňa vždy banka robila, nech odpojí tú.... comp mám vybitý, dnes teda žiadne životopisy neodídu. Pôjdem radšej ja, v Astorke hrajú Malkáča, možno si niekto všimne môj hĺbavý výraz v tvári.
Streda.
Áno mami, hľadám si niečo. Vieš, doba je ťažká, ale neboj, to príde, zatiaľ som v pohode, nerob si stres, daj mi čas a uvidíš! Ale áno, veď ja mám niekoho. Noooo, vysoký, milý, čo? Ako sa volá? Veď....fero, nie? Už som ti hovorila... – klasika v telefóne, hádam šiestykrát za tento týždeň. A moja depka stále nič! Ako sa mám naštartovať, keď som tak v pohode?! Volám kamoške, nech príde na večeru. Vyrážame spoju do ulíc a je nám super. Aj keď obe tajne dúfame, že raňajky strávime vo dvojici a každá oddelene.
Štvtok.
Zázrak. Nie, nie včerajší večer, to bolo štandartne smutné. Teda, čo sa sexu týka, inak sme mali dosť ruku hore. Ale volali mi z personálky. Šups do kostýmu, idem na pohovor.
Piatok.
Mám to. Ja budem robiť v TEJ korporácií. Oni si ma vybrali, a ja budem mať na starosti tím ľudí a budem mať plat na úrovni môjho šéfa v predchádzajúcej firme a auto a vôbec... od radosti a nechápania sa prechádzam v centre už pár hodín, sadám na kávu, len tak sama, lebo chcem. A on si prisadol.
Sobota.
Už síce nesedí, už leží, a to priamo v mojej posteli ale vôbec mi to nevadí. Naopak, mám z toho dobrý pocit. Keď sa o deviatej zodvihol, že ide kúpiť pečivo, cítila som sa ako tínedžerka na školskom výlete – budúcnosť bola ďaleko, minulosť ešte ďalej ale prítomnosť som preciťovala každým nádychom. A moje telo potrebovalo dýchať, tak dýchalo stále hlbšie a viac a moje pery sa smiali.
Nedeľa.
Hyperventilácia.
Opäť sama. Vlastne nie, depka sa vrátila. To sa dalo čakať...
