tvrdohlavo naivná, drzo samostatná, medovo štipľavá, spontánne zodpovedná a nezodpovedne spontánna. A ešte veľa ďalšieho ale rada nedopovedám do konca. Zoznam autorových rubrík: Úvahy, Reálne výmysly, Poviedky o nevere, Pokusy o rýmovačky, Súkromné, Nezaradené
Včera môj kamarát verejne vyhlásil, že 1.5. zomrie. Jeho profil na Facebook-u. „No a?“ poviete si. Hmmm, máte pravdu. Toto vyhlásenie však vyústilo do celodňovej debaty takmer 20 ľudí – jeho priateľov. Národ proste nevedel pochopiť, ako je možné, že niekto chce dobrovoľne prestať komunikovať na Facebooku. Tu je na mieste upozorniť, že sa jedná o jedincov starších ako 30 rokov, s nadpriemerným rozhľadom i príjmom.
Moja pauza netrvala tyždeň ale tri. Prvý potrebovala duša, ďalšie dva telo, aby sa s tým všetkým vyrovnalo. A aby bolo z môjho pohľadu konečne použiteľné na „nový život“.
„Čo keby sme išli do Benátok?“ začul Tomáš v telefóne, hneď ako zdvihol slúchadlo. Včera sa dohodli, že spolu niekam vypadnú - zaslúžia si aspoň malý romantický citybreakový víkend. Kam, už riešiť nestihli, ako väčšinou sa to zvrhlo na rýchly a vášnivý sex.
Andrea sa postavila pred zrkadlo a pozrela sa hlboko do očí. Sama sebe. Hľadela a hľadala odpoveď na otázku, ktorá jej v posledných dňoch úspešne vytlačila z hlavy všetky ostatné myšlienky. Keby len to, evidentne fungovala ako nejaký škoďácky vírus, pretože požierala aj mnohé dávno vzniknuté spojenia medzi jej neurónmi.
Pondelok. Vynechám. Úrad práce, na radu som sa dostala práve, keď tá „milá“ pani vycapila tabuľku Zatvorené – obed, cestou domov dážď, blato, depka... nezačala som dobre. Od utorka ale už príde konečne ten biely pruh! Nikdy som síce nemala tú česť skúmať onen nešťastný zebrin otvor takto zblízka, či vlastne zvnútra ale som presvedčená, že nemôže ísť o nič veľké, maximálne tak na jeden deň. Áno. Viem to.
Fuuuuu, to bol náročný večer. Rýchly a intenzívny.
Pondelok. Štandartne meškám do práce a ako vždy sa spolieham, že si to nik nevšimne. Ako vždy, všimol. A áno, opäť môj šéf... Po spovedi mučeníka a ešte stále so psími očami, nad ktorými by sa zľutoval hádam aj najväčší nepriateľ štvornohých kamarátov sa plížim ku kávovaru - v pondelok mi systém začína bootovať najskôr tak po druhej káve, čo väčšinou znamenalo aspoň polovičný reštart v čase začiatku celofiremnej pondelkovej porady. Káva však došla a absenciu elektrického náboja medzi mojími smutnými pondelkovými neurónmi si teda všimol celý top management.
1. Na severe na ďalekom, Za riečkou aj za potokom, Kde nerastie žiadny stromček, Majú malý biely domček, Tri ľadové medvede...
Dnes sa mi do ruky dostalo jedno svadobné oznámenie. Nevestu som nevidela asi od svojich 8 rokov ale pri pohľade na ten kúsok papiera som pochopila, že od čias, keď sa mi v bábikovskych ružových šatách a s bielymi stužkami v blonďatých vlasoch vysmievala za rozbité kolená a tepláky po brantancoch sa pravdepodobne veľmi nezmenila. Keby teraz niekedy videla to moje, asi by sa tiež pousmiala. To jej však dokonale reprezentovalo predstavu generácie mojej mamy o svadobnom oznámení. Musím ale podotknúť, že moja mama vôbec medzi typické reperezentantky svojej generácie nepatrí a smelo by schválila aj novinový papier či obrázok Larryho Flinta obklopeného zajačikmi a textom "chcel som dopadnúť takto, ale nevyšlo to - žením sa...
