Motýle v bruchu (poviedka o nevere)

Andrea sa postavila pred zrkadlo a pozrela sa hlboko do očí. Sama sebe. Hľadela a hľadala odpoveď na otázku, ktorá jej v posledných dňoch úspešne vytlačila z hlavy všetky ostatné myšlienky. Keby len to, evidentne fungovala ako nejaký škoďácky vírus, pretože požierala aj mnohé dávno vzniknuté spojenia medzi jej neurónmi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

V stredu napríklad zabudla na pravidelný obed s matkou. Stretávala sa s ňou každú stredu už od jej odchodu z domu, pekných 10 rokov a ešte nezabudla ani raz. A vo štvrtok cestou do práce trikrát zle odbočila...

„Dievča, vzchop sa, toto nie si ty! Tvoju hlavu nemôže okupovať niekto iný!“ hovorila vlastnému odrazu.

„Ja neviem, som z toho sama zmätená. Ako môže pohľad a pár slov prehodených na letisku spôsobiť vo mne takýto bordel??? Mne, racionálnej, zodpovednej, samostatnej a hrdej osobe, ktorá vie, že láska nelieta len tak po svete a nehľadá na koho by si sadla, ktorá neverí v osudové stretnutia ani podobné výmysly zúfalých romantikov...“ odpovedal jej odraz.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Tak sa na to vyser!“ povedala ešte raz nahlas a vyšla z kúpeľne von.

V kuchyni sa napila mlieka, obliekla si joggingové oblečenie a cestou z domu ešte schmatla svoj milovaný iPod. Behanie je vždy pomohlo vyčistiť si hlavu. Kúsok za domom mala park, kde behávala najradšej, teraz bol však víkend a ona fakt nemala náladu preskakovať šantiace detičky. Vybrala sa teda autom, do lesoparku za mestom. Už tam raz bola, aj keď vtedy mala úplne iný dôvod – jej prvý pubertálny frajer jej tam chcel rozprávať o „zbierke motýľov“. Chlapec neuspel a Andrea tam odvtedy nebola, sama nevedela prečo. Teraz zaparkovala na bočnom parkovisku, a ako si naprávala tenisky a štelovala hudbu, začula povedomý hlas.

Skryť Vypnúť reklamu

„Ránko. Ja som to vedel. “ Otočila sa, a zbadala tie isté oči, ktoré jej už 5 dní z neznámeho dôvodu (alebo skôr známeho ale pre ňu absolútne neakceptovateľného) znemožňovali sústrediť sa. Myklo ňou ale skôr vnútri ako navonok, a tak držala formu ďalej.

„Ale, ale, svet je malý. Čo si vedel?“ Na letisku si stihli potykať. Stretli sa čakajúc na meškajúci let do Prahy - Andrea letela na školenie, on podpisovať nejaké zmluvy.  Ani nevedela, ako jej tie dve hodiny na letisku a potom ďalšie v lietadle ubehli – napriek tomu, že sa len spoznali, rozprávali sa tak uvoľnene a otvorene, akoby sa videli po stýkrát. Jasné, že v tom bol aj náznak flirtu ale skôr takého príjemného bez očakávaní. Takého, ktorý zahreje ale nepopáli.

Skryť Vypnúť reklamu

„Že ťa ešte stretnem. Sme si súdení predsa, nepamätáš? A osudu neutečieš, teda jedine, že by si behala fakt dobre.“ povedal s úsmevom a hodil pohľadom na jej tenisky. Či skôr nohy a zadok. Andrea si pamätala. Lúčil sa s ňou vetou „do videnia, osudová“, čo ju ale v kontexte predchádzajúcej debaty o sudovom víne a následných opíc z neho neprekvapilo, skôr pobavilo.

„No uvidíme“ odpovedala Andrea a rozbehla sa o dušu. Po chvíli ju dobehol, a začal bežať pospiatky rovno pred ňou, takže musela výrazne spomaliť.

„Ha. Vyhrávam kofolu.“ 

„A to sme sa kedy stavili?“

„Na parkovisku. Ja, s tým víchrom, čo po tebe zostal. Ale ok, pozývam ja, poď, kašli na beh, aj tak je horúco“ žmurkol na ňu.

Skryť Vypnúť reklamu

Andrea mala srdce v hrdle a tĺklo tak rýchlo a hlasno, že sa čudovala, ako to nemôže počuť on. Bránilo jej rozprávať, nehovoriac, že behať s takou tepovou frekvenciou by bolo porovnateľné s pokusom o samovraždu, takže iba prikývla.

V miestnom bufete s bielymi plastovými stoličkami si dali najskôr malú, potom veľkú kofolu, potom horalku, potom zasa malú kofolu. Na odchod sa zdvihli, až keď im už otlačené zadky znemožňovali akúkoľvek aspoň trochu ľudskú sedaciu polohu a bufetárka zazerala tak nevrlo, že Andrea mala z toho zimomriavky na chrbte. Vlastne ťažko povedať z čoho mala tie zimomriavky, bufetárka ju trápila prvých desať minút, potom pre ňu okolitý svet takmer prestal existovať. Rozprávali sa o počasí, o behaní, o práci, o kríze, o vzťahoch, o láske, o živote, o náhodách. Boli vtipní aj hĺbavý, spontánni aj rozumní, priami aj hanbliví, otvorení aj tajomní a Andrea mala pocit, že tohto nekutočne šarmantného mladíka pozná už niekoľko životov. Že možno boli chudobní susedia v malej indickej rybárskej dedinke alebo priatelia pri dvore čínskeho cisára. Ale hlavne, že boli. Nevedela si inak vysvetliť tú názorovú podobnosť, obdobnosť záľub a schopnosť dokončovať jeden za druhého vety hneď na prvom stretnutí, ak neráta letisko. Mali radi rovnaké veci, nenávideli podobné, ich filmový, hudobný a knižný vkus budil podozrenie, že vyrastali v jednej domácnosti a škole.

„Čo máš v pláne teraz?“ spýtal sa ako kráčali k autám.

„Neviem, víkendy si väčšinou neplánujem, teda pokiaľ zostávam v meste. Možno nejaká kamoška, možno kníhkupectvo, možno kino, možno večera...“ zamrmlala Andrea.

„ O siedmej na Hlavnom. Pozývam.“ pozrel sa na ňu prosebne. Andrea sa zasmiala a ako nastupovala do chrobáka, prikývla. Megarýchly tlkot srdca sa opäť dostavil a ona mala čo robiť, aby skryla nadšenie a detskú radosť, ktorá v nej vytryskla po tejto relatívne prostej vete.

Večera bola úžasná. Chvíľku sa nevedeli zhodnúť kam pôjdu a tak sa len tak vydali mestom. Našli podnik, kde hrala živá kapela, takí nejakí kvázi Elvisovia, nič nóbl, rovnako prosté a úprimné miesto ako vyzerala ich rodiaca sa známosť. Trochu jedli, viac pili a úplne najviac rozprávali. O cestovaní, o priateľoch, o hodnotách. Andrea sa uvolnene smiala jeho vtipným príhodam, on zasa úprimne oceňoval jej ostrovtipné narážky a „vsúvky“. Keď o jedenástej zatvárali, ani na sekundu nezaváhala a súhlasila s presunom ďalej. Prešli ďalšie dva podniky, z ktorých ich postupne vypoklonkovali a nájsť ďalší začínalo byť problémom. Bolo pol tretej ráno, oni však vôbec nepociťovali únavu a dokonca sa zdalo, že ani to množstvo gintonicov, čo mali v sebe. A tak len kráčali mestom. Andrea si prestala všímať okolie, očami však preciťovala každé slovo, ktoré povedal. Ako tak plynul čas, síce strávila ľahkú večeru z prvého podniku, žalúdok sa jej však začal napĺňať motýľmi, množstvom motýľov, ktoré ju príjemne šteklili v celom vnútre. A jej bolo z toho neuveriteľne príjemne.

Keď zastali pred vchodom Andrea nepochybovala, že pôjde ďalej. Napriek zásadam typu „nie na prvom rande“ a „hraj tajomnú a nedostupnú, stupňuje to vzrušenie“ súhlasila hneď a bez váhania. Po schodoch ju vyniesol a prvýkrát sa milovali ešte v predsieni. Potom na gauči, jedálenskom stole a zakončili to neskutočným spoločným orgazmom v spálni. Andrea kričala, smiala sa a plakala zároveň, on jej vravel aká je krásna a úžasná, ako vonia a ako ho nesmierne priťahuje. Šarmom, inteligenciou aj sexepílom. O piatej ráno konečne zaspali. Motýle v bruchu však nenechali Andreu na pokoji a už o siedmej otvorila oči. Unavená, šťastná a totálne uspokojená sa posadila na posteli a začala si obzerať miestnosť. Zrak jej padol na zarámovanú fotku postavenú na vzdialenejšom nočnom stolíku. Vstala, obišla posteľ a ako sa k nej blížila, mizol jej ten spokojný úsmev z pier. Bola to svadobná fotka. Jeho svadobná fotka, a podľa toho ako na nej vyzeral, nemohla mať viac ako rok. Rýchlo vošla do kúpelne a nočná mora sa stala realitou - zbadala dve zubné kefky, vložky a množstvo iných, evidentne ženských vecičiek. Ako kráčala bytom ďalej, našla vlastné oblečenie pohádzané v predsieni na dámskych topánkach, andreina podprsenka dokonca pristála na stene na peknej červenej kabelke.

Zatvárajúc dvere na jeho byte, plačúc a roztierajúc si zvyšky maskary po tvári vedela, že v túto noc na svete pribudli dve podvedené. A ich „zrod“ nastal v rovnakej sekunde.

Marina Fintorova

Marina Fintorova

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

tvrdohlavo naivná, drzo samostatná, medovo štipľavá, spontánne zodpovedná a nezodpovedne spontánna. A ešte veľa ďalšieho ale rada nedopovedám do konca. Zoznam autorových rubrík:  ÚvahyReálne výmyslyPoviedky o neverePokusy o rýmovačkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu