Keď sa z horského vrcholu zahľadím k mestám v diali,uvedomujum si, aký hlučný svet sme si vybudovali. Autá, stroje, reproduktory... Zo života sme učinili hlučnú diskotéku. Keď sa však obrátim k vrcholom a údoliam medzi nimi, ku skalným stenám a roklinám.obklopí ma ticho. Keď sa po úbočí kotúľa kameň,ozvena podáva zvuk ďalej a ďalej ako neaké posolstvo...
Naša doba je zasiahnutá neustálym pohybom.Hra, ktorú denno denne hráme sa volá: "Človeče ponáhľaj sa! " Nestojíme v osi času,sme zmietaný po obvode ozrutného kolotoča. Stratili sme zmysel pre prítomnosť, ženieme sa za niečím a zabúdame na večnosť....
Ale nad tým zrýchleným svetom pokojne stoja hory. Mnohé sa zmení,ale hory nie.
" Čo by si rád,ty dôležitý a večne rozčúlený človiečik dvadsiateho storočia?" , pýta sa hora. " Riečka,pozdĺž ktorej kráčaš,si hĺbila svoje koryto milióny rokov.Kamene ,o ktoré zakopávaš ,zažili dobu ľadovú. Skalisko ,ktoré sa nad tebou týči,je tisíckrát staršie než celé ľudstvo................
Hory stoja v ostrom kontraste s našou zmäkčenou civilizáciou blahobytu. Kto skutočne túži po stretnutí s nimi,nemôže ich oklamať lanovkou a vyhliadkovou reštavráciou.
Namiesto pohodlného lôžka-karimatka ,namiesto kresla-bivakovací stan. K večernej idyle patria otlaky a k východu slnka ranný chlad.Hory si žiadajú tvoj pot a nestoja o deodoranty. to čo chceš mať zo sebou sa ti musí vmestiť do ruksaku . Rozmary počasia sa neriadia tvojími plánmi a ľadový vietor ,ktorý bičuje vrcholce kašle na tvoje pohodlie.
V horách každý zdravý každého. Dole na preplnenom parkovisku sa vľúdnosť končí. Na asfalte vedľa seba len nevšímavo prebehneme. Hory ľudí zjednocujú,prebúdzajú v ich srdci priateľstvo...
.
.
.
.
