Bol som sa prejsť v lese. Stíšiť sa. Vojsť do ticha, do samoty. Do tej zelenej harmónie pokoja. Na ceste naspäť domov ma upútala jedna situácia. Zdanlivo bežná, mne sa však zdala dnes vzácna. Nezvyčajná. Veľmi ma potešila a urobila mi radosť. Videl som jedného muža s kočíkom a počul som ako tomu malému nevinnému stvoreniu popevuje. Len tak jednoducho. Pár slov, jednoduchá melódia a predsa taká krásna. Krásna možno práve v tej svojej skromnosti prameniacej z lásky a spokojnosti.
Niekde som čítal, že kto pri tom, čo robí si vie spievať, je spokojný a robí svoju prácu rád. Je to asi dosť ťažké a predsa je také krásne byť spokojný a tešiť sa zo života. Je to však svetlom pre nás i pre tých, s ktorými žijeme.
Vďaka Ti, spievajúci oci.






