Nie je to prvý krát, čo sa možno takto modlíš. A asi ani nie naposledy. Keby Boh poslal nejaké znamenie! Náznak, že je, že mu na nás záleží. A vlastne niekedy nás to ani nemusí trápiť, veď je toľko dôležitejšieho. Možno. Možno, že nie. Možno toto niekoľkoročné dobrodružstvo má ešte druhú časť. Takú, ktorá nemá poslednú scénu, ktorá "len" je. Prosto trvá. Stále. Nie ako sen, nie ako dovolenka, nie ako chvíľkové pocity šťastia. Ale je stále. Potom sa dá vydržať v boji. Lebo máme prečo. Lebo je dôvod. Lebo je cieľ.
Dlhšie ako dnes
Nedokážem sa už modliť. Ten hore, jemu je fajn, ale ja toho mám niekedy fakt že dosť. Štve ma toľko vecí, v práci, v škole, doma, tá prázdnota, plytkosť. Dristy a dristy. A zase to isté... A Ty mi hovoríš, že ma máš rád? Že si starostlivý Boh? Milosrdný Otec? Syn, ktorý zomrel za mňa? Je to fajn na počúvanie, poteší, ale nenaplní. A predsa by som Ťa chcel počuť, rozprávať sa s Tebou. Nevidieť v Tebe len bábiku, figúrínku z divadla. Zabávača, nudného týpka, ale toho, kým možno aj si. Ale nie pre mňa. Mrzí ma to. Ak chceš ozvi sa. Dám Ti maila.






