Odvaha žiť?

Niekedy sa skrývame. Zatvárame okná na svojom byte a sedíme sami dnu. S pohárom červeného, bieleho... sami. Uprostred rozhádzaných pohárov, odpadkov a špačkov... Uprostred dňa, keď už dohasla noc. Keď už odišiel preč ten posledný, tá posledná. Keď už sedíme sami. Pohľad na strop. Na bielu farbu vpíjajúcu nás do seba. Sami. Toľko spomienok. Toľko slov, čo nám včera večer hralo v mysli, keď nás podmanivé kúzlo noci vťahovaho do seba a opájalo mokom večnosti. A dnes ticho. Samota. Alebo naplnenie? Alebo cítenie s tými, ktorých sme včera počúcali, s ktorými sme sa smiali, plakali... Nad ich životami, smútkami, bolesťami, odchodmi ich milovaných bez návratu... Nad odchodmi ich milovaných s návratmi boletnejšími ako samotný odchod. Včera a dnes. Zajtra? Čo príde, keď otvoríme okno a uvidíme sinavú oblohu, v ktorej niekde leží utopené slnko? Čo príde potom? A kto príde potom, ak niekto príde...?