Volám sa Lampa Lampovitá. Mám takmer také meno, ako aj moje rovesníčky, ktoré nájdeš v kuchyni, na ulici, v meste i v bare. Každá sme však trocha iná, hoci navonok sme rovnaké, alebo aspoň tak pôsobíme. V čom som iná? Svietim, to si si asi už všimol. Dávam svetlo, keď je tma. Vieš, kedysi bola na zemi len jedna pani. Tá sa volala Tma. Mala všetko vo svojej moci. Báli sa jej zvieratká, narcisy i ostatné kvety a o ľuďoch ani nehovorím. Tí boli strachom celí bez seba. A tak jedného dňa, teda vlastne akého dňa? Veď deň vtedy ani nebol. Nemal meno a nemal prečo byť. Takže počas tmy si človek povedal, že stačí, žeby rád vedel, čo je, ako vyzerá jeho partnerka, jeho syn, jeho jaskyňa a začal tvoriť. Najprv len tak búchal kameň o kameň a prišla na svet naša prapraprababka Iskra Iskrovitá. Tá na neho zažmurkala a nevedela, čo sa to deje. Veď pre pár sekundami (no čas sa tiež celkom zle meral) ešte nebola a už zrazu je. Videla modré oči toho mužíka a to bolo všetko. Jemu to nestačilo, chcel ju spoznať, pozvať ku ním domov a tak búchal a búchal a búchal, experimentoval až vznikol (podľa dávnej tradície) manžel našej prapraprababky praprapradedko Oheň Ohňovitý. Bol to fešák, jáj, keby ste ho tak mohli poznať! Zaľúbili sa. Praprapradedko Oheň Ohňovitý a prapraprabaka Iskra Iskrovitá. Videli, že sú krásni a splodili svetlo. Svetielko len maličké, slabučké, ale živé. Kto ich to naučil. Neviem, ale hovorí sa, že veľký Lampár, ktorý zažíha svetlá i svetielka a dáva vzrast láske nielen medzi Ohňom a Iskrou, ale aj medzi deťmi a vnukmi toho modrookého odvážlivca a jeho ženy, ale to by bolo nadlho. Snáď inokedy...
A ako som sa tu ocitla ja? Niekto, koho Lampár naučil nielen vyrábať, ale hlavne zažíhať svetlá vytvoril aj mňa, Lampu Lampovitú, ktorá ti oddeľuje v tvojom kostole, kuchyni, bare, či ulici svetlo od tmy a dáva ti vidieť a vedieť, že svetlo predsa len boj s tmou tak ľahko neprehrá.
Toto mi prezradila. A možno ešte aj viac, ale na to som už zabudol. Majte svetlo v duši. +
