Je to podobné aj nášmu, môjmu príbehu. Niekedy vidím veľké veci,zázraky, to ako sa Boh stará o mňa, o mladých, ktorých poznám a ktorýmsa venujem a stačí jeden hlas, aby som sa zľakol, utiekol...
Tentovíkend sme boli spolu s chalanmi na jednej akcii. Prvý večer smespoznávali jedno malebné historické mesto a ľudí v ňom, možno trochuvtipným spôsobom. Ďalší deň po sv. omší a dobrých raňajkách sme savybrali na výlet. Bolo počasie, ktoré nikto nehlásil, skvelé. Superzážitky, nočné "dobýjanie" hradu, hľadanie cesty v skalách, zostup doles baterkou... Super. Večer sme cvičili divadlo, ktoré sme zahrali posv. omši. Zostalo množstvo ľudí. Zážitok, ktorý zostáva. Potom obed. Azvonček: "Chlapci, vy budete určite hladní!" "Ale teta, veď máme veľajedla." "Nevadí, zoberte si aj tak, zíde sa vám to. Veľmi pekne vámďakujeme za divadlo, také niečo tu ešte nebolo. Mali by ste prísťčastejšie, tu mladí by sa potešili." Nezostávalo nám iné, ako lenžasnúť, ďakovať, obdivovať túto veľkodušnosť a snažiť saju žiť .
Totobol jedne výlet plný zázrakov. Pní Božej satarostlivosti. Ako málo všakstačí stratiť je veľkosť z očí! Aj pre mňa. Ako málo! A ešte menej stačí sa ku nej vrátiť. Ty vieš ako. Vďaka.
