Stáli sme spolu s D. na ceste v jednom malom mestečku. Snežilo. Mali sme premoknuté topánky a jedli náš obed, čiže dáke keksíky. Opäť večná téma – život. Ten jeho i môj. Boli sme tam už dlhšiu dobu, keď spoza zákruty vybehol starý Peugeot a v ňom sedel jeden mladý muž. Zastavil pred nami a ochotne nás k sebe zobral. Vyrazili sme.
Cestou sme sa rozhovorili. Študuje v Z. na vysokej škole. Pomaly končí. Baví ho práca s drevom. Spolu s otcom súťažia na motorkách v teréne a majú aj malú opravovňu motoriek. Celkom spokojný mladý muž.
„Môj oco sa zranil. Padol na motorke. Mama z toho bola nešťastná. Bol to môj najlepší parťák pri pretekoch. Rozumeli sme si aj bez slov.“
Krátky opis jeho mužského vzoru, ktorý mal len jedno meno: otec...
A potom sa pýtal nás, kam ideme, čo plánujeme tam, kam ideme a čo robíme...
„Som katolícky kňaz a idem s D. navštíviť D. do malého mestečka. Chceli by sme jej spraviť trošku radosť, pobudnúť spolu pár chvíľ a tak...“
„Ja som veriaci evanjelík. U nás v dedine vediem spoločenstvo mládeže. Verím v Boha a v jeho prítomnosť v mojom živote a v živote mojich blízkych. Pomáham aj pri organizovaí jedného mládežníckeho festivalu a aj pri iných aktivitách. Verím Bohu.“
Toto ma opäť dostalo... Na ceste hľadania pravdy sme sa opäť mohli stretnúť spolu s niekým, kto je ako my na ceste viery, na ceste života a hlavne na ceste lásky.
Táto malá a krehká láska je tu medzi nami a túži chrániť naše kroky životom. V to verím.
Drahé priateľky a drahí priatelia prajem vám svetlo v srdci a život v duši, aby vás nepohltila tma beznádeje a ani smrť vašich túžob po šťastnom živote. Žehnám vám.
S úctou.
