"Cestovali sme vo vlaku. Boli sme dvaja a prišla nám na um myšlienka spoznať niekoho nového. A tak sme sa začali prechádzať a hľadali sme. Stretli sme jedno dievča. Útle a veľmi pekné. Zastavili sme sa pri ňom. Mali sme túžbu nadviazať s ňou rozhovor, spoznať sa..."
"Prv než som prestúpila do tohto vlaku som cestovala iným. Tam ma zbili. Rozbili mi hlavu. Mám doodierané ruky. Stratila som mobil. Neviem ako sa dostanem, tam, kam mám teraz ísť..."
"Mala krvavé ruky, keď si siahla na hlavu. Bola bledá. Vyzerala úplne stratene. Bol večer. My sme museli vystúpiť. A až potom sme si uvedomili jej stav..."
Keď mi to jeden z nich rozprával, cítil som obrovský smútok v jeho hlase. Bolesť, ktorá sa dala krájať. Zúfalstvo z toho, ako mohol niekto ublížiť takým krutým spôsobom niekomu... A zároveň aj smútok z toho, že nedokázal viac pomôcť, že si to uvedomil až neskoro. Preto sa chcel aspoň za ňu trochu modliť - neberte to, prosím ako nejaký nezmysel - a niečo za ňu obetovať. Veril som mu.
Nech je aj pre nás tento príbeh výzvou nebyť ľahostajnými voči bolesti druhého človeka a hlavne mladého. Nenechávajme ich samotých. Potrebujú niekoho, kto im bude nablízku, kto ich bude učiť umeniu žiť. Umeniu lásky a nie nenávisti, výsmechu a klamstva. A po tej ceste kráčame všetci. Držme si v tom palce.
Želám pekný deň.
