Predovšetkým sa mi to veľmi páčilo. Bol pekný nedeľný podvečer. Tých otcov určite v pondelok ráno čakala práca. Rôzna možno náročná a únavná. A oni dvaja sa miesto nejakej inej formy oddychu alebo iného využivania času vybrali von zo svojich panelákových bytov. Von, preč z miesta, kde trávia toľko času, aby mohli byť s tými, pre ktorých žijú. Aby sa im darovali. Veľmi ma povzbudil tento postoj. Darovať sa. Otec synovi. Mamka dcére. Jeden človek druhému...
Azda dnes žijeme v dobe, kde je zdôrazňovaný úspech, tvorivosť, výkon... a možno mnohé iné. Ktovie, či sa vieme pozastaviť pri tom druhom človeku "len tak". Prejsť s ním kúsok cesty "len tak". Počúvať ho "len tak". Priznám sa vám, sám sa tomu učím.
Kedysi dávno som poznal jedného staršieho muža. Učiteľa, kňaza, rehoľníka. Miloval knihy a nás učil cez ne hľadať pravdu. Včera som sa bol pozrieť na miestach, kde žil, na miestach, kde sú jeho knihy. A je zvláštne na tom mieste, že podstatnými tam nie sú tie knihy, ale čosi iné. Ten dar času, seba, svojho zdravia, všetkého, čo tento nesmierne obdarovaný človek dostal. Pre nás. Chcem ďakovať jemu aj tým, ktorí sa učia dávať. Ako tí tatkovci z jedného malého mesta svojím ratolestiam.
Pekný deň.
