Prvý krát stopovala. Spiklenecky sme sa stretli s ňou a s jej bratmi, ktorí ma „hodili“ do starej Mazdy a valili sme spolu smerom na Prievidzu. V aute dopisovanie iniciálok okresov: ZV, BB... Veselo. Spoločne na zmrzlinu v Novákoch. Za pár drobných toľko smiechu... A potom klasická pumpa za Prievidzou. Posledné otázky typu: „a si si naozaj istá?“ Bála sa rodičov, dospelá, sebaistá a zároveň plná neistoty a strachu...
„Videla som Ťa na ceste, taká si bola zničená.“ Hovorí jej pani, ktorá nás zobrala do svojho auta. „Tiež mám dcéru v Tvojom veku, teraz je niekde vo Švajčiarsku...“ A rozprávala a rozprávala... Celú cestu až do Nitrianskeho Pravna nám hovorila o sebe, svojich deťoch, snoch... strachoch... „ani neviem, prečo som vám to všetko povedala.“ Zjavne človek niekedy potrebuje počuť to „nie je to až také zlé, neboj sa, neboj... bude to OK.“
Potom čakanie v Pravne. Uprostred sedmikrásiek a vybavovačiek s rodičmi... Milý pán nás hodil až do prvého cieľa našej púte, do Rajeckej Lesnej, miesta nádeje a odpustenia. Modlili sme sa tam... za priateľov, rodiny, drahých, za Juditku, čo sa tragicky zabila na motorke... A potom ticho a čakanie. Odmietnutie autobusu. Priznanie si pravdy o vlastných chybách a zúfalo beznádejná naplnená neskutočnou túžbou krehká viera v odpustenie... Je vôbec možné odpúšťať bez lásky?
„Poďte, zoberiem vás.“ Vzadu na aute rybka, vnútri dve sedačky a sympatický mladý muž. Na palubnej doske obrázok sv. Krištofa, patróna pútnikov. „A chráni Ťa?“ „Nielen on...“ Po oznámení, že som kňaz a že sme sa s drahou priateľkou vybrali na púť sa modliť, aby sme vedeli prijať zlyhania a pravdu, sa rozhovoril... „Mal som dvadsaťsedem. Skrachoval mi dlhoročný vzťah. Nemal som prečo žiť. Bol som veriaci, ale len matrikovo... Zobral som auto, kamaráti mi dali knihy a išiel som ani nevediac kam. Niekde v Južných Čechách som zbadal jeden kostolík. Nezastavil som sa. Potom som celý týždeň bol na jednej chate, čítal som si. Boli to hlúpe knihy... Na ceste späť som opäť nevedel, kam idem. Išiel som len tak... A zrazu zasa ten kostolík. Malý, pekný... Obišiel som ho, ale bola k nemu odbočka, tak som sa tam zastavil. Prezrel som si ho. A potom tamojšia sprievodkyňa nám dala ponuku sa stíšiť a pomodliť a ja po dvadsiatich rokoch v kostole som nevedel nič... ani Otčenáš... Začal som sa ho modliť a nevedel som ako ďalej. Bolo mi zo seba do plaču. Bol som zúfalý...“ Pokračuje ďalej o svätých omšiach a upokojovaní srdca, o sviatosti zmierenie po dvadsiatich rokoch, o radosti ... „za polhodinu mi Boh všetko odpustil, nechcel som tomu uveriť...“ O tom ako si našiel manželku, ktorú si zobral, o dvoch synoch Patrikovi – z jej prvého nevydareného manželstva, o Filipkovi. O práci, o radosti, o živote. Na konci nám dáva jedlo a 100 euro: „To sa Ti zíde pri práci s mládežou.“
Odpustenie. Prichádza po kvapkách ako jemný osviežujúci dážď. Je ovocím lásky, ktorá za nás kladie svoj život. Lásky našich drahých, ktorí nad nami nelámu palicu a ani nezhasínajú knôtik našich túžob... Odpustenie, ako ovocie Božej nekonečnej lásky k človeku... Želám vám pekné dni.
S úctou.
PS. Na miesto, kam sme mali prísť, sme dorazili šťastlivo a bezpečne. Čo ak práve sila odpúšťajúcej lásky je hnacím motorom našej túžby po živote a dáva nám chuť vstávať, snívať, žiť?
