Minulý týždeň som sa vracal sem, do môjho domova. Pýtal som sa sám seba: Prečo tam idem? Prečo? Otázky, ktoré mi vbodávali do srdca nôž smútku z toho, ako som na Boha zabúdal, ako som ho popieral a pritom som sa tváril tak dôležito, múdro, sväto... Prečo?
A predsa On, ktorý nie je výmyslom hovoril... Ťažko sa opisuje skúsenosť s ním, ale skúsim... Ranná obloha a na nej kríž, ktorý zrejme vytvoril dve lietadlá. Nádherná belasá farba a na nej bielym „nakreslené“ znamenie jeho nekonečnej lásky. Smerovalo na miesto, kde som cestoval.
Východ Slnka. Vždy je pre mňa obrazom nádeje. Novej šance, novej príležitosti nevzdávať sa, neprestávať milovať, bojovať... chabo, plný vlastnej slabosti a zla, ale s Božou pomocou verne...
A potom hneď pri príchode sem telefonát: „Môžem prísť na spoveď?“ Mladý muž. Ak len jeho mi dáva Boh milosť zmieriť s ním a preukázať mu kúsok dobra, tak prečo nie. Ale opak bol pravdou. Toho dobra mi daroval on a viac, než som si myslel. Podelil sa so mnou so skúsenosťou viery a modlitby. Teraz a tu v tomto storočí, na tomto mieste mladý muž, ktorý verí Bohu a v Boha. Zázrak. Dar. Radosť...
Priatelia, ťažko sa niektoré skúsenosti opisujú, chcem vám však so všetkou pokorou a odvahou zároveň odkázať, Boh je skutočný a má nás rád. Skrze človeka.
Želám pekné dni.
S úctou.
