Majú štyri deti. Bývajú v jednom domčeku na Záhorí v malom meste. Rodina, ktorá prijíma. Dlhé roky som ich nebol pozrieť. Už je to dosť dávno, čo som tam zavítal naposledy a teraz som mal bázeň ísť ich navštíviť. Veľkú bázeň.
Prijatie. Po mnohých rokoch. A ja som mal pocit, že sme sa rozišli včera. Spolu sme jedli jedlo, ktoré mali. S ich deťmi sme sa hrali hry, ktoré si vymysleli (najobľúbenejšou bolo klopanie mi na plešinu) a zhovárali sa. Pozerali sme spoločné fotky a na konci sme sa spolu modlili. Boli tam oni a aj sestra môjho priateľa s ich dvomi chlapcami. Radosť a pokoj.
Prečo sa s tým delím? Niekedy uvažujem nad slovom a vlastne aj pojmom „priateľstvo“. Čo to pre vás a podľa vás značí? V čom to spočíva? Ten Exuperyho citát ma chytil za srdce. Priateľ, ktorý nesúdi, práve naopak, prijíma. Myslím, že práve toto je jedným z obrovských darov života. Darov, ktoré sa nedajú kúpiť ani zohnať, ale len prijať a s pokorou odovzdávať. Dar priateľstva...
A tak vám ho teda prajem. Dar takého priateľstva, čo pretrvá.
S úctou.
