K tomuto blogu ma podnietila jedna zdanlivo obyčajná situácia...
Raz sme išli stopom s jedným mojím priateľom do O. Čakali sme u nás v P. Zobral nás do svojho športového „pežotíka“ jeden mladý muž. Obyčajne neobyčajné rozhovory o živote, práci, autách a tak... Mladý, šikovný „pohoďák“. Vyložil nás v N.
Stop šiel ďalej. Dostali sme sa ešte do jednej dediny, ale z tej sme sa už ďalej nepohli. Dali sme si kávu a cesta domov. Pekne strávený čas s priateľom a zaujímavými ľuďmi.
Pred nejakým časom prišiel ku nám na faru jeden párik. Ona Lenka. On Michal. Že či by som ich nezosobášil. Koncom júna... Veď prečo nie. V tom nie je žiaden problém. Trošku sme sa spriatelili, požartovali a tak. Život išiel ďalej...
Túto nedeľu sme sa streli zas. Niečo vo mne mi hovorilo, že som ho už dakedy v živote stretol. A tak som sa ho spýtal... Záver asi tušíte. V tom „pežotíku“ nás viezol on, Michal.
Zvláštne, či obyčajné? Náhoda či zámer? Osud alebo zázrak?
Vyberte si ako myslíte. Pre mňa to bol jedným slovom zázrak. Nie malý. Zázrak priateľstva, dobra a hlavne nádeje. Nádeje v to, že Bohu nie sme ľahostajní.
Prajem vám pokoj v srdci.
S úctou.
