Stál som za T. Ceduľka v ruke a v hlave i v srdci ešte spomienky na skvelé stretnutie s mojím priateľom J. Na to, ako sme dokázali rozprávať svoj život a tešiť sa z neho ako z daru.
Snežilo a ja som sa modlil. Považujem to za správne využitie svojho času. Modlitbu a žehnanie. Teda učím sa tomu.
„Kam by si potreboval hodiť?“
Dvaja mladí ochotní pomôcť.
„My ideme ďalej, ako máš na ceduľke.“
„To nevadí, aj ja idem ďalej...“
Pár slov na pozdravenie sa a vyrážame.
Ponúkol som im svoje sušené jabĺčka, čo som dostal od svojho priateľa. A potom... Viete, rád hovorím o tom, kým som, ak tí, ktorí idú so mnou (vlastne skôr ja s nimi) majú túžbu počúvať. Ja ich počúvam rád, veď každý človek má v sebe toľko bohatstva!
A tak sa zhovárame. O viere. Mladý muž hovorí, že je neveriaci. Z jeho postojov badám, že je to veľmi vzácny muž. Nenápadný, ale ochotný byť na blízku svojmu dievčaťu. Hľadajúci... Nuž, ale kto z nás nie je hľadajúci? Dennodenne sa učíme uveriť tomu, že náš život má zmysel, že tu nie sme náhodou a že hádam môžeme vykonať, či zanechať za sebou aspoň kúsok dobra.
„Akú hudbu počúvaš?“ Pýta sa ma na najhoršom úseku cesty, kde sneh prikrýva cestu a my len s námahou ideme ďalej. Keď mu poviem, že je to Johny Cash, zisťujeme, že ju počúvame obidvaja a že film sme tiež videli obaja a že sa nám veľmi páčil.
Vezú ma až do S. Hovoria mi ešte o svojej lyžovačke, o práci a o mnohom inom.
Na konci mi dávajú naspäť sušené jabĺčka. Hádam im chutili...
Na našej ceste sa vzájomne stretáme a máme šancu z ciest, ktoré sú ťažké spoločnými silami spraviť cesty, ktoré sú krajšie. S pomocou iných i s pomocou Božou, ktorý túži po našom šťastí.
Prajem vám pokoj a nádej.
S úctou.
