Zobral ma zo S. Už som tam stál nejakú tú chvíľu. Modlil som sa, užíval si pokoja v srdci a snehových vločiek. Dakedy v živote človek zostane „len tak“, lebo vie, že t „len tak“ je viac, než mnoho toho zdanlivo podstatného.
Zastavil mi.
Našou spoločnou rečou bolo stopovanie. Každý z nás kus toho v živote prestopoval. Ale bavili sme sa aj o inom...
„Mám postihnutého syna. V škole sa necítil dobre. Je teraz doma. Venujeme sa mu.“
Hovoril mi o tom, akú bolesť, aké napätie cítil ich syn v škole. Z jeho reči bolo cítiť lásku k synovi a túžbu dať mu to najlepšie.
Potom sme sa bavili o jeho rodine, o tom, ako býva v horách, ako má ešte dve dcérky, o jeho manželke, o práci... A hlavne o pokoji a o tom, čo môžeme zmeniť.
„Myslím, že tým najdôležitejším je meniť seba samotného. Žiť v pokoji.“
A toto z neho vyžarovalo. Pokoj.
Zaviezol ma až do H., hoci predtým plánoval ísť inou cestou. Muž, ktorý našiel cestu k pokoju.
Je zvláštne, že naše túžby v mnohom zodpovedajú tým jeho. Ako s nimi nakladáme? Ako nakladáme so svojim srdcom? Nie sme na seba krutí, zlí, tvrdí? Vieme prijať seba, svoju cestu, svoj život v túžbe naplniť ho na maximum? Myslím, že cesta k pokoju srdca je v prijatí seba samotného bez výčitiek, trýznenia sa seba obviňovania sa.
Prajem vám pokojné dni.
S úctou.
