Čoskoro bude sláviť deväťdesiatku. Ak by ste si mysleli, že je to starý, sklamaný, unavený a zdeptaný dedko, nemohli by ste sa ani viac mýliť. Opak je pravdou.
„Ako chlapec som mal veľmi rád marhule. A tak som nahovoril kamarátov, aby sme si išli nakradnúť. Im som povedal, aby provokovali psov a ja s bratom sme preskočili plot a parádne sa najedli. Aj psov som oklamal...“ A srdečne sa smeje. (Ten jeho smiech je priam nákazlivý...)
„Prídu moje bohyne. Musím im niečo pripraviť.“ Takto hovorí o svojich „kamarátkach“. Dnes sú to už dámy v najlepších rokoch, manželky a maminy. Prídu aj so svojimi deťmi a na chodbe v s. dome v Š. sa hrajú. Maminy a ockovia popíjajú kávičku pri krbe a deťúrence sa môžu bezstarostne a radostne zabávať pod ochranou don Ch. ...
„Raz sme pochovávali jedného ožrana. Už ležal v truhle, v hrobe, ale stalo sa, že za ním padol jeden ďalší. Ten zrazu precitol a driapal sa von z hrobu s veľkým krikom: don Ch., vstal som z mŕtvych!“ Ďalšia z neopakovateľných „story“ tohto skvelého muža.
Mnohé a mnoho by sa dalo o ňom písať. Hlavne o jeho ľudskosti a prijatí, ktoré ocení, každý, kto ho pozná. Je človekom, ktorý však aj veľmi trpel. Nikdy však o tom nehovorí. O čo viac drží svoju bolesť, aby ňou netrápil iných, o to väčšmi má súcitné srdce pre každého. Ozaj veľký Boží muž milujúci človeka.
Prajem vám, aby ste mali nádej, že každá bolesť, každá kríza raz, skôr alebo neskôr pominie a kvety budú znova kvitnúť. Vydržte. Odvahu.
S úctou.
