Vyrážal som z Hradišťa. Tam ma zobrala jedna pani, ktorá hneď vytušila, že som kňaz. Veľmi dobre sa nám spolu rozprávalo. Podelila sa so mnou o tom, ako prežívali Vianoce a ako so svojich peňazí dávala núdznejším...
Druhý priateľ šofér ma zobral až do Trenčína. Vyložil ma až tam, kde som potreboval ísť. Bez mnohých slov, ale s veľkým srdcom pomáhal.
Pani, ktorá ma viezla do Nového Mesta nad Váhom mi rozprávala o svojom manželovi, ktorý leží v nemocnici s nádormi na mozgu. Bolo cítiť to, ako sa veľmi ľúbia. Bolo mi ich ľúto a modlil som sa za nich.
Starší pár, ktorý ma viezol z Nového Mesta až na Starú Turú boli šťastní dôchodcovia na starej škodovke. „Máme pre koho žiť.“ Mysleli tým svoje vnúčatá... a ich hrkútanie v neodmysliteľnom kopaničiarskom nárečí bolo ohromným relaxom pre dušu.
Zo Starej Turej až do Senice sme rozprávali s mužom, ktorého vášňou sú hory a hlavne medvede. Nepije, nefajčí. Má rodinu a sny. Hneď ako má trošku čas berie termosku, mapy, horkú čokoládu... (a ešte čosi, to som už zabudol) a ide do Tatier.
Posledný stop až do Holíča bol s mužom, ktorý mal za sebou 900 kilometrov. Prešiel celé Slovensko. Na tvári však pokoj a dobrotu. „Všetci ideme domov“ To bola veta, ktorá ma zaujala...
Ďakujem vám milí priatelia. Boli ste na blízku. Dáva mi to pocítiť to, že Boh nám do cesty posiela ľudí, ktorí nás majú radi i ľudí, ktorých my môžeme mať rad a asi o tom je život.
Želám pekné dni.
