Modlili sme sa tak osobitne. Sedeli sme ôsmi v našom kostole len pri štyroch zapálených sviečkach. Zvonka doliehali zvuky sídliska, na ktorom žijeme, ale tu vnútri bolo ticho... Až na svedectvo jedného mladého muža, animátora... A to vám túžim ponúknuť.
"Mám taký zvyk, že keď idem autom, tak ak vidím niekoho, kto potrebuje zobrať, tak sa zastavím a zveziem ho. Aj dnes, keď som šiel domov, som si všimol jedného muža, ako stál na zastávke. Otočil som sa na križovatke a vrátil som sa pre neho. Bol udivený. Nerozumel tomu, prečo sa pre neho niekto vrátil, prečo mu vôbec pomohol. Pýtal sa ma na to. A tak som mu povedal, že som bol takto vychovaný, že pomôcť iným nezištne nepovažujem za nič také zvláštne, hoci dnes sa to veľmi nenosí..."
Zostalo ticho. Tí pätnásť či šestnásť roční chlapci dlho mlčali. Modlili sa? Neviem. Boli sami pred sebou. Bez masiek. Sami pred sebou a pred Bohom.
A pokračoval: "Naše kresťanstvo nemá byť o rečiach, ale o činoch. O konkrétnom dobre. O rozhodnutiach konať dobro a slúžiť iným."
Myslím, že táto lekcia, toto svedectvo hovorí za všetko... A preto Ti aj dnes dobrý Pane túžim ďakovať za týchto mladých mužov, ktorí nemusia, ale chcú konať dobro. Ktorí prišli ako organizátori a rozhodcovia pomáhať na náš turnaj, na ktorom začínali pre viacerými rokmi ako hráčí, ktorí sa podelia so svojími peniazmi, aby deťom mohli kúpiť cukríky, ktorí sa modlia, hľadajú pravdu a cez všetky svoje padania túžia znova a znova vstávať.
Verím mladým.
Majte krásne dni plné nádeje a pokoja.
