Je mladým lekárom. Je konfrontovaný so životom a smrťou. Každý jeden deň ho čaká ten istý zápas. So životom a smrťou. Byť nablízku tým, ktorí sú v trápení a v bolesti a neopustiť ich. To nie je vždy ľahké... "Uvedomil som si tam zoči voči smrti aké pominuteľné a smiešne sú niekedy naše starosti a problémy. Tam pri zomierajúcich, ktorí si nič nemôžu so sebou zobrať na ten druhý breh, tam človek vidí to, čo zostáva a je to podstané."
Iného mladého muža sa pýtam ako sa má, ako sa mu darí... Je veľmi šikovný a talentovaný a svoje dary krásne rozvíja, a tak čakám odpoveď, že je to v pohode... Lenže... "Som zo seba sklamaný. Som v prostredí medzi spolužiakmi, kde by som mohol viac pomáhať, ale nedarí sa mi to. Chcel by som im byť viac oporou, viac darom, ale nejde mi to..." Nuž, stále sa učíme rásť v pokoji a s trpezlivosťou.
Posledný príklad darovania sa bol pre mňa viac než šokujúci. Šikovný mladý muž, stredoškolák, sympatický, plný života a veselosti, ktorú úplne veľkodušne rozdáva príde ku nám v nedeľu na svätú omšu. Pýtam sa ho, ako sa má a že prečo vyzerá taký unavený, čo sa stalo... "Moja babka je na tom veľmi zle. Celú noc som pri nej bdel. Padla z postele, ublížila si, mám o ňu starosť. Vždy, keď prídem zo školy, idem najprv za ňou. Som s ňou aspoň nejaký ten čas, aby som jej pomohol."
Svedectvá darovania sa. Zdanlivo nenápadné, takmer nepomvšimnuteľné, a predsa také silné a pravdivé. Niekedy nás práve okolnosti života učia stávať sa viac ľuďmi, byť tu viac pre iných, viac veriť v dobro a nádej a hlavne v lásku.
Verím mladým.
Majte krásne dni, milí priatelia.
