„Je mi ich ľúto.“ Prisadol si ku mne na lavičku na našom sídlisku. Chlapci hrali stolnú tenis na betónovom stole a on držiac svojho malého psíka otvoril svoje srdce... „Dcéra mi zomrela, krátko pred sobášom. Neviem dôvod. Padla z balkóna. Na mieste bolo po nej. Odvtedy, keď vidím mladých ľudí ako sa opúšťajú a nechávajú stŕhať zlom, plačem. Je mi ich tak ľúto. Keď prechádzam okolo vášho pastoračného centra, zastavím sa. Veľmi sa tomu teším. Hráte tam hokejbal a niektorí tí chlapci tam sú veľmi šikovní. A ten váš riaditeľ, to je veru hráč.“
Slová plné nádeje od muža, ktorý má rád modernú hudbu, chodí aj so svojou manželkou a maličkým psíkom na jej hrob...
Chlapci na kolobežkách. Zdokonaľovali sa. „Čo robíte?“ „Hráme takú hru, každý z nás musí spraviť nejaký svoj trik a keď ho ten ďalší nezopakuje, pridávajú sa mu písmenka. A ten najslabší sa nakoniec bude volať kolobežka (toto mi povedal po anglicky, ale zabudol som...)“ Hoci im ušlo z úst občas aj slovo neveľmi vhodné, bolo na nich vidno túžbu byť stále šikovnejšími... Adam, Matúš a Peťo.
„Padol som z tejto prekážky a dostal som otras mozgu. Dve hodiny som o sebe nič nevedel. Prišla záchranka, ale som tu stále. Musím sa zdokonaľovať, prekonávať svoje hranice. Som rád, že si prišiel.“ Aj ja som tam s ním stál rád. S chlapcom – mužom, ktorý pracuje, ktorý sa snaží žiť viac... „Vidím, že máš na prste stále ruženec.“ „Vryl sa mi tam, cítim sa s ním bezpečnejší.“ „Aj ja...“ S Bohom sa dá cítiť vždy bezpečnejšie, veď len On vie o nás všetko a neopúšťa nás. V to verím.
S úctou.
