Máme u nás prímestský tábor pre deti. Celkovo ich je tak vyše osemdesiat a spolu s nimi do tridsiatky mladých, ktorí miesto sedenia pri sociálnych sieťach a hrách slúžia deťom. Ako ich tak ráno vítam, zdravím a povzbudzujem, zastaví sa pri mne jedna staršia pani. Je mi známa. Vídam ju v kostole. Prináša nám niečo sladké pre deti a hlavne zopár povzbudivých slov...
„Viete ten malý D., čo má problémy s kráčaním, poznáte ho?“
Súhlasne prikyvujem a spomínam si ako ma včera ponúkol fantastickým cukríkom.
„Viete“, pokračuje, „nemal tu už byť, pridusil sa pri pôrode. Predpokladali, že ak vôbec prežije, tak bude postihnutý a na vozíčku. Dnes behá a keby si viac veril, bol by ešte šikovnejší.“
Celkom som zostal ohúrený. Toto sa človek nedozvedá predsa každý deň...
„My sa za neho každý deň modlíme a veríme, že je to aj ovocie tejto modlitby. Keby to ostatní ľudia vedeli...“
A ešte zopár slov o jeho známkach (mimochodom bol vyznamenaný) a o inom. Potom podáva tašku plnú sladkostí do rúk jednej animátorky a prosí ju, aby to odniesla do kuchyne... „To je pre deti z tábora.“
Lúčime sa. Ďakuje mi, ale tým viac obdarovaným som určite ja.
Prajem vám pokoj a nádej a hlavne vieru v to, že náš život je krásny dar a dostali sme ho, aby sme boli naozaj šťastní.
S úctou.
