Je to už dávnejšie, čo zomrel, ale pred časom som si na neho spomenul. Cítil som jeho blízkosť. Bol tu. Ako priateľ, ktorý mi v živote tak veľa pomohol. Učil ma chápať život ako dar, ako šancu niečo pekné zanechať, odovzdať, vytvoriť...
Bol to starší muž, múdry, sčítaný... Jeho izba bola ako jedna veľká knižnica a hneď vedľa nej ďalšia (tajná, tam ak sme sa dostali, to bolo ako prienik do tajomstva J) a ešte jedna... Poznal toľko kníh a toľko autorov, že sme žasli... Bol to múdry muž.
Citlivosť. Poznal nás. Nepotreboval veľa slov na to, aby zistil, čo nám hýbe srdcom. Zobral si nás nabok a prehodil pár pekných slov a išli sme ďalej. Prosto sme verili, že nás má rád. A nielen verili, ale aj cítili. Rád ako tých, v ktorých veril, v ktorých videl budúcnosť.
A posledné – dalo by sa toho ešte veľa napísať – bolo jeho povzbudzovanie ku odvahe. „Coraggio!“ (odvahu). To bolo jeho typické. Neznechutiť sa, nezlomiť sa, nepoddať sa, ale veriť a ísť vpred. Stále vpred. Pre seba i pre iných niečo pekné zanechať.
Dnes o ňom píšem. Pred krátkym časom som si na neho spomenul. Na to množstvo pekných a povzbudivých slov priateľa, na plnú baziliku jeho „synov“, na to, dobré a pekné, čo v nás videl.
Priateľ, muž, kňaz, salezián. Don Gusto.
Prajem vám priateľov, ktorí vám veria a stoja pri vás, keď sa vám toľko toho rúca...
S úctou.
