Pohľad hore

Predvčerom som stretol jedného zaujímavého týpka - (Bianka, páči sa mi to slovíčko...) Stretli sme sa pri Železnej studničke. V rukách mal zopár pohužvaných časákov. Ošúchané tričko "Topvar - kráľ slovenských pív" (tomu moc neverím...). Čierne staré niečo ako rifle. Igelitočka s flaškou dnu. Zarazil ma svojím záujmom. "Koľko je prosím Ťa hodín?" A začala debatka... "Vieš, zachránil som jedného chlapíka. Našiel som ho takmer zamrznutého v ľade. Naučil som ho chodiť. Jesť. Bol na zomretie, postaral som sa o neho. A on, okradol ma. Takého človeka by mali zabiť." Nuž to bolo dosť tvrdé. Ale chápal som jeho zlosť. Takto sme si debatovali a prišiel nám bus. Debata sa skončila, ale prinútil ma rozmýšľať. Okrem toho všetkého povedal ešte jednu veľmi zujímavú vetu: "Ak nemáš Boha v sebe, v kostole ho nenájdeš!" Silné tvrdenie. Keď som vystupoval, povzbudil ma ešte k modlitbe.
Obyčajné stretnutie. Alebo Boží posol? Ktovie. Dennodenne sa stretám s dosť veľkým počtom ľudí. Aký je ich život? Sú spokojní s tým, čo žijú? Alebo ich zožiera sklamanie z nevydareného manželstva, detí, ktoré možno idú inou cestou akoby oni chceli, ľudia, ktorým trpí niekto blízky, smutné existenicie bez perspektívy... Kto naplní tento náš hlad? Práca. Pláca? Prítomnosť? Budúcnosť? Vzťahy? Deti? Kto? Bezútešnú priepasť nášho srdca môže naplniť len bezraničná prítomnosť lásky. Mocnejšej ako smrť. Nič iné. Lásky, ktorá je nebom. Lásky, ktorá je darom Milujúceho.