Vysmievajú sa im.
Majú ich za bláznov a hlupákov.
Sú v ich očiach menejcenní, akoby tí, ktorí „strácajú“ svoje najkrajšie roky tým, že nežijú prázdne, povrchne, len tak...
Prečo chcú byť teda dobrí?
Veria. Majú nádej a túžia po láske.
Svoj život žijú snom. Snom o tom, že môžu byť skutočne šťastní, že svoj život môžu darovať druhému, či druhej. Veria v rodinu. Veria v lásku, ktorá je schopná milovania a plne milujúca. Majú vieru v Boha, ktorý ich neopustí, hoci – ako my každý jeden z nás... – padajú. Nevzdávajú sa. Možno sú idealisti, ale majú srdce. Plné lásky a plné túžby po nej. To sú tí mladí, ktorí sú pre mňa a pre toľkých iných zdrojom nádeje, radosti a neustálej túžby ich milovať. Milovať ich v Tebe.
Preto chcú byť teda dobrí. V to verím. Celým srdcom i bytím. Ak som idealista, snár, či blázon... ak je toto ideál, sen či bláznovstvo, tak v toto chcem veriť. Spolu s nimi a s toľkými ďalšími. V život plný nádeje, viery a lásky.
Želám nádej i pokoj.
