Dlhšie tu nebol. Naposledy sme sa videli ešte pred letom, keď chodil na základnú školu, hrával hokejbal, učil som ho trochu na gitarku, pomáhal s technikou... Potom "zmizol". Nevedel som, čo sa deje, ale veď každý máme nejakú tú cestu a svoj osud...
Písal som mu asi pre necelým mesiacom. Požičal som mu totiž raz jednu gitarku. Takú opekačkovú, ale na učenie dobrú. Nevedel som, či ešte hráva a keďže som predpokladal, že asi nie, tak som ho prosil, aby mi ju priniesol pre niekoho ďalšieho, kto v sebe prebúdza hudobný talent. Napísal mi, že ju prinesie. Nestalo sa tak. Nevedel som, čo sa deje, nemyslel som si nič zlé, len som jednoducho nevedel... Keďže aktuálnosť potreby gitary zostala, tak som ho predvčerom poprosil, aby mi ju priniesol. A tak sa aj stalo. Včera. Prišiel sa šli sme sa trocha porozprávať. "Som po jednej operácii. Nemohol som dýchať. Bolo to niečo vážne, s čím sa lekári ani poriadne nestretli. Nemôžem chodiť von. Som stále doma. Pozerám seriály a neviem, čo robiť..." Bolo mi ho ľúto. Nedostal najlepšie karty, ale snažil sa s nimi hrať najlepšie ako len vedel. Jeho rodičia sú obidvaja dosť vážne chorí, tak sa musel obracať... Popri tom sa venoval športu. Freerunning bol jeho život. Na ihrisku sme mali tréning hokejbalu. Videl tam jedného chlapca. "Vieš, venujeme sa freerunningu. Máme názov libellule. Znamená to vážka. Tá sa totiž môže hýbať ako chce. Tento chalan je tiež členom nášho tímu. Sme ako rodina. Raz zmizol. Vrátil sa po týždni dohulený. Nevedeli sme, čo sa stalo. Som rád, že je na tom lepšie." Potom sme ešte prehodili pár slov, požičal som mu loptičku, hokejku a šiel si zastrieľať. Dohodli sme sa, že ak sa mu bude dať, príde zas...
To, čo vo mne zostalo, je to srdce, ktoré nehľadí na svoju bolesť na prvom mieste, ale túži dvíhať slabších. To je to skutočné svetlo, ktoré zostáva v našich životov a vyžaruje z nich.
Pokoj s vami. +
