Bolo to celkom zvláštne. Volá mi neznáme číslo, že "radi by sme sa nechali zosobášiť a že či mám vtedy čas a tak.." Veď hej, prečo nie. Rád. A tak sme sa stretli. Nepoznal som ich. Prišli po jednej detskej svätej omši, dali sme si kávu "hodili" reč a zistil som, že sú to dvaja krásni a veľmi milí mladí ľudia, ktorí si už zažili všeličo...
"Pamätaš si to, ako sme Ťa vtedy v noci brali stopom?" Otázka, čo ma šokovala... "Nie..." "No ako si išiel domov v noci z Veľkých Uheriec, tak sme ťa zaviezli až domov na Šípok." Uf, to je sila... Áno, pamätal som si to. Boli sme v aute spolu len nejakých päť minút. Boli tam štyria sympatickí mladí a medzi nimi. Pýtali sa ma, čo som zač a tak som im povedal. Prekvapilo ma, že si to pamätá...
Včera sme mali zasa stretko. Pri dvoch pohároch vody a úžasne priateľskej atmosfére. Prešli sme si obrady, dohodli ozdobu kostola, dostal som od nich pozvanie na hostinu, dohodli sme si spovede (dnes pôjdeme spolu na pivo a potom dáme aj spoveď) a rozprávali sa. Tam mi on povedal jednu vec, ktorá ma dostala. Pocítil som pri nej veľkú bolesť, ale i lásku zároveň. Ani neviem, ako by som to mohol vyjadriť tak, aby to vo vás nevyvolalo niečo negatívne, ale skôr nádej... Očakávali s jeho bývalou dieťatko. Ona išla na potrat. On mi hovoril "na kolenách som ju prosil, aby nešla, že sa oň postarám. Nie. Išla. Na druhý deň som dostal infarkt. Stále ma to bolelo. Potom po dlhšej dobe sme s mojou nastávajúcou (ten predchádzajúci vzťah sa im rozpadol...) išli k Váhu. Zobral som umelú fľašu, naplnil ju pieskom, vložil do nej zapálený kahanček a pustil som ju preč..." Bolesť i nádej zároveň a nadovšetkým láska.
Zvláštne sú cesty Božie i naše. Verím však, že tomu, kto sa k životu stavia s úprimnosťou a odvahou sa po nich nekráča až tak ťažko. Veď dobrý Boh nad nami stále bdie. V to verím.
