Sedeli sme dávnejšie u nich na káve. Len tak, ale aj s jedným zámerom. Túžili si usporiadať veci vo svedomí i v živote, ona i on. Zostalo vo mne to stretnutie. Bolo také osobitné. Plné túžby po živote, po dobre, po nádeji, po láske...
"Dáte si kávu?" Pritakal som. "Aj smotanu?" Znova som pritakal. A tak mi ju naliala, lenže sme zistili, že je pokazená. Vyliali sme ju teda... Od toho bodu sa náš rozhovor začal poberať troška iným smerom...
"Prvé manželstvo mi nevyšlo. Muž ma bíjaval. Bolo to veľmi ťažké. Mala som nesmierne zdravotné ťažkosti. Až doteraz mám za sebou trinásť operácií (z tohto mi prišlo veľmi smutno a ťažko). Nakoniec odišiel. Zostali mi dve deti. Dcéra a syn. Ona už je šťastlivo vydatá a majú aj deti. Aj ona mala, ale predtým veľmi zlý vzťah... Toľko bolesti!" Z jej slov som však necítil to, že sa vzdáva, že je zúfalá (krátko potom znovu musela ísť do nemocnice s problémami so sdrcom...), ale skôr naopak nežnú dobrotivú ľudskú lásku plnú citu odpustenia a služby.
O nejakú chvíľu prišiel medzi nás aj jej súčasný partner. Túžia sa spolu zosobášiť. Sme na ich strane, túžime im byť v tom nápomocní. Sme tu, aby mohli svoju nádej, vieru i lásku posilniť Božou i ľudskou láskou v Cirkvi i v našom spoločenstve.
Prajem vám nádej i vieru v to, že život je hodný žitia a že tým podstatným je láska ako jeho najpodstatnejšia súčasť.
