Do Martina ma brala jedna kamarátka. Pracuje tam ako vychovávateľka na jednej škole. Akurát mala ísť do školy v prírode. Bola to veľmi milá debata. O nej, o krásnom vzťahu, ktorí budujú so svojím Borom (tak ho voláme), o deťoch, o jej chuti do života i o obavách z toho, aby to všetko dobre zvládla. Nakoniec sme sa v Martine rozlúčili. Dal som jej krížik na čelo ako požehnanie na cestu. A pokračovalo sa ďalej...
V Martine na pumpe smerom na Sučany som si postál. Nakoniec mi zastavil jeden muž. Vzadu za ním sedeli jeho dve dcéry. Batoh vpredu na kolenách a išlo sa... "Toto auto mám požičané od švagra. Som tu totiž len pár dní. Žijeme v Anglicku a sem sme prišli len na týždeň, aby moje dcéry nezabudli na slovenčinu. A po návštevách. Moja manželka je vo vysokom štádiu tehotenstva a preto ostala tam. My sme tu." Potom tá klasická otázka čo robím a opäť sa rozhovoril on... "Som členom metodistickej cirkvi. Bol som aj štyri roky kazateľom. Pôsobil som na východnom Slovensku neďaleko Gelnice. Tam sme vytvoril pekné spoločenstvo. Pracovali sme tam s mladými. Podarili sa nám krásne veci. Neskôr som však bol poslaný do Michaloviec. Potom som skončil." Z jeho podelenia sa bolo cítiť aj smútok aj nádej. "Tu sme nemali ako ďalej prežiť. Tak sme išli do Anglicka. Máme tam prácu, kúpili sme si dom a sme členmi cirkevného spoločenstva." Radosť a pokoj. Odhodlanie. Dôvera v Boha a v jeho slovo v jeho živote a stála nádej. To som z neho cítil. Chuť ísť dopredu.
V Štrbe na diaľnici na pumpe sme sa rozišli. Išiel som k najbližšiemu autu. Malo ŠPZtku VT a tak som dúfal, že pôjde cez Prešov a aj to tak bolo. Sympatický mladý muž... "Bol som za frajerkou. Je z Ružomberka. Teraz idem domov. Volám sa Vilo." Podali sme si ruky a zoznámili sa. "Som rád, že som mohol niekoho zobrať, aspoň nepôjdem sám domov." Rozprával mi o sebe, o nej, o tom, čo robí, má veľmi zaujímavú prácu... "Zberáme bylinky, kvety a posielame ich do zahraničia, tam z nich robia rôzne kozmetické prípravy. Môj otec má firmu a pracujem u neho. Dávame prácu aj iným a snažíme sa im pomáhať, lebo tam u nás (je z Kráľovského Chlmca) to s prácou nie je ľahké." Bavili sme sa o jeho snoch... "Snívam si spraviť takú reštauráciu a tam z byliniek pripravovať rôzne pochutiny, aby tí hostia mali z toho radosť a radi sa tam vrátili." Hovorili sme tom, čo je v živote podstatné, o tom, čo za to stojí. Múdry mladý muž. Nakoniec ma zaviezol až do Prešova a od kamaráta si zistil, kde presne potrebujem ísť a zaviezol ma až pred bránu. Dobrota ľudského srdca...
Preto ďakujem dobrému Bohu za nich. Majú svoje cesty, sny, bolesti, ale i nádeje a verím, že budú na tých cestách šťastní. Žehnám im...
Ps. v ďalšom blogu by som sa rád podelil o ceste späť, ktorá bola ešte zaujímavejšia.
