Veľmi dobre si na ňu stále spomínam. Pokojná a vyrovnaná krásna tvár preoraná toľkými vráskami bolesti a smútku, že by som o nich mohol hovoriť celý deň. Smrť jej najstaršieho syna ešte v časoch druhej svetovej vojny bola asi jednou z tých prvých rán. A mnoho a mnoho iného.
Bola pre mňa vzorom. V mnohom. Najprv asi v modlitbe. Svoj čas si chránila. Do posledných dní sa za nás stále modlila. Na stolíku vo svojej izbičke mala naše fotky a tešila sa z našich radostí a smútila pri našich trápeniach. Neplakala pred nami. Neplakala, keď sme boli s ňou, lebo verila. Verila milovanému Bohu a verila i nám. Nelámala nad nikým z nás palicu a netrestala nás výčitkami či hnevom. Verila, milovala a čakala. Na jednoduché zaklopanie na dvere s obyčajnou otázkou „starenko, ste tam?“ Kde inde by bola? Milovala, a preto bola. Bola tam pre nás. Vždy. Pre tých, čo ju potrebovali.
V jej posledný deň na tejto zemi som mohol byť spolu so svojimi drahými pri jej lôžku. V jej izbičke, odkiaľ sa vydávala po živote pretkanom bolesťou i radosťou, trápením i nádejami na dlhú cestu domov. Domov... Keď nakrátko nabrala vedomie a mohol som jej dať sv. prijímanie a pomazanie chorých, už bola „doma“. Už sa s nami lúčila milovaná a milujúca „starenka“, ktorá verím, že raz nám príde v ústrety, keď sa ocitneme tam, kde „nám Boh zotrie z očí každú slzu.“
Prajem vám pokoj a nádej.
S úctou.
