"Ležal som tam dva týždne. Cez deň tam vnútri bývalo 36 stupňov, v noci tak 30. Dakedy som ani nemohol spávať. Mal som veľa času na uvažovanie..."
Sedeli sme u nich doma v kuchyni. Už chodil a chystal dačo na obed. Okolo neho pobehoval jeho najmladší syn, Samko. Bude mať teraz päť rokov.
"Na mnohé som tam prišiel. Veľa som sa modlil a tento čas bol pre mňa veľkou školou pokory. Cítil som modlitby iných a uvažoval som nad svojím životom. Nad tým, či je dobré sa naháňať za tým povrchným, čo sa stráca... Uvedomil som si silu rodiny, vzťahov, priateľstiev. Boli to pre mňa také duchovné cvičenia."
Bohu vďaka celé to dopadlo dobre. Ten nádor zhubný nebol a on už chodí...
Medzitým prichádza jeho dcéra, má desať rokov a už niekoľko šachových výhier, za ňou i jej mladší brat a potom aj ten starší. Obedujeme, hráme šach, pozeráme spoločne ich knihy, rozprávame sa a ja zrazu cítim hlbokú vďačnosť za to, že je, za to, že tu môže byť a mať niečo také krásne na starosti, ako je táto rodina...
"Vieš mám také plány, kúpil som jeden starý dom a rád by som ho prerobil na priestor pre rodiny, pre deti, aby tam mohli prísť, zahrať sa, tráviť spoločne voľný čas." A ukazuje mi plány. Verím, že takýto dobrý človek tu ešte zostane. Má prečo.
Ďakujem Ti, dobrý Bože za neho.
S úctou. +
