Bola to krásna svadba. Ženil sa jeho brat. Plný kostol mladých, krása. A potom aj hostina. Tá naozaj stála za to. Plná skvelých ľudí, zábavy, tanca, rozhovorov, radosti... Všetko ako má byť. Až na jeden "detail". Jej mamina bola na svadbe s veľkým sebazaprením. Má totiž rakovinu. A tá fáza jej choroby je už ozaj dosť zlá... Vedel som to, ale že je to až také zlé, to nie...
Boli sme s ním vonku. Bavili sme sa o všeličom. O tom, ako sa delí s tým, čo má. O potrebe ticha, zastavenia sa, modlitby, o ľuďoch, ktorí toľkým pomohli, aj keď nemuseli, o jeho túžbe sa takým stávať, o živote. Dohodli sme sa na spovedi.
Prišiel na ďalší deň. Podvečer. Na svojej parádnej motorke, krásna. Červená. Niečo ako harley. Keby som tomu rozumel, popíšem aj detaily. Sadli sme si pred kostol a vyspovedal sa. Potom vytiahol skvelé cigary a hovorí mi... "Vieš, všetko, čo mám a mám toho dosť, všetko, čo vlastním, by som obetoval za jediný tanec s ňou, keby mohla byť zdravá..." Na toto som nemal slov...
Ak môžte, spomeňte si na ňu, ešte stále zápasí... Na jej dcéru, ktorá už je vydatá, na jej syna, ktorý už je oženený i na jej najmladšieho syna, ôsmaka i na jej manžela. Ďakujem.
S úctou. +
