Sedel na lavičke. Pozdravili sme sa. Nepoznal som ho, ale on mňa áno. „Občas sedávam v kostole v druhom rade. Som P.“ Nepamätal som si ho, ale predsa len sme začali spolu rozprávať. Neľutujem toho...
„Žijem len s mamou v M.. Pomohol som sestre postaviť dom, aj zajtra jej idem pomôcť.“ Pokojný výzor. Muž, ktorý našiel vnútornú vyrovnanosť.
„Často krát to najkrajšie je tak blízko pri nás a my si to vôbec nevšimneme.“ Aj táto jeho myšlienka ma oslovila. Hĺbka poznania skutočnosti, ktorá je viac darom...
„Chodím sem rád na toto miesto, ale aj celkovo do lesa. Do ticha. Tu načerpám, usporiadajú sa mi myšlienky a som oveľa pokojnejší.“
„Mám jednu chatu, chodím rád na bicykel, mal som aj ovečky, rád chodím zberať hríby... A teraz by som si rád zohnal koníka (povedal mi aj druh, ale zabudol som...) Chcel by som na ňom behať po lese. Mal by som ho aj kde ustajniť. Ale musím si zistiť, či je to možné, kvôli nejakým zákonom.“
Tieto sny ma tešili. Vždy je o čom snívať a načo sa tešiť. Vždy je čím žiť...
„A vieš, že pod tým vrchom (ukázal mi na kopec, ktorý mi je dôverne známy) je jedna jaskyňa? Niekedy tam pôjdeme. Už som tam bol...“
Vždy je čo objavovať. Život je ako sled prekvapivých udalostí, kde sa striedajú tóny a menia farby. Včera aj vďaka tomuto stretnutiu pod krížom som zažil farby života a melódie radosti a pokoja.
To prajem i vám, priatelia.
S úctou.
