Zaľúbila sa. Lenže jeho rodičia mu naznačili, aby sa držalod nej ďalej.
„To dievča nie je pre Teba. Jej otec bol delikvent. Vzdiaľsa od nej!“
Pýtal si od nej odpoveď. Nevedela nič...
Pýtala sa mamy. Tá zostala zarazená: „Ako si sa to mohladozveieť!? Tajila som to pred Tebou celú dobu...“
Nešťastná.
Prišla ku psychologičke.
V strachu.
Mama s ňou. Prináša vysvetlenia: „Zaľúbila som sa doneho. Bol krásny a rozumeli sme si. Lenže už vtedy sa dal do party, ktorárobila rozličné experimenty s drogami a mali samovraždené myšlienky. Ľúbilasom ho... Myslela som, že láska ho uzdraví. Zobrali sme sa. Porodila somdcérku. Lenže za nejaký prečin musel ísť do väzenia... Keď sa vrátil, bolzlomený. Spáchal samovraždu. Obesil sa...“
Plač.
Zdrada?
Čo s vlastnou minulosťou? Čo so sebou? Ako ju prijať?
„Bež tou cestou do lesa, kde išiel aj on. Až k tomu miestu,kde sa obesil. Pred starou skalnatou kaplnkou. Na miesto, kde napísal tietoslová: „už som Vám nechcel byť na obtiaž. Ani Tebe. Ani našej dcére. Preto somsa to rozhodol ukončiť... Odpusť“. Až tam bež a snaž sa ho pochopiť. A odpustiť.Potom ho prijmeš a môžeš prijať aj svoju minulosť a to, čo v nejbolo...“
Toto poradila psychologička Mária Terezia Zattoniova a jej manžel Gilberto Gillini na prednáške pre mladých: Rodina – pokladnica nádeje, ktorá sa konala a ešte sa dnes a zajtrakoná na Šustekovej ulici v stredisku pre mladých na Mamatejovej ulici a nielento... A nielen jej. I mne. I nám.
Prijmi ju. Svoju minulosť. To, kým si. A priblížiš sa o krôčikbližšie ku šťastiu.
Robo sdb
