Prvé vzorky boli údajne odobraté už po roku 1980, kedy bola zavezená zeminou a prakticky premenená na neudržiavanú lúku. Niektoré analytické dokumenty týkajúce sa zmien kvality podzemných vôd v oblasti pochádzajú z roku 1991. V roku 1997 bol uskutočnený geologický prieskum potvrdzujúci znečistenie zeminy. Nakoniec bol v roku 2002 vydaný zákaz používania domových studní na polievanie zeleniny a ovocných stromov vo Vrakuni, ktorý dodnes nebol zrušený a platí.
Kompetentní sa problémom začali výraznejšie zaoberať po roku 2011, kedy bol schválený prieskum environmentálnej záťaže. Na jeho výsledok sme si museli namiesto plánovaných štyroch, počkať celých šesť rokov, po ktorých Ministerstvo životného prostredia konečne uznalo, že toxické dedičstvo po bývalej „Dimitrovke“ je skutočne problémom. Že skládka je nebezpečná pre obyvateľov mestských častí Ružinov, Vrakuňa, Podunajské Biskupice až po Most pri Bratislave, ako aj potenciálne pre zásobárne podzemných vôd na Žitnom ostrove a naozaj si preto zaslúži pozornosť štátu.
Podzemná voda v dotknutých mestských častiach Bratislavy môže obsahovať rakovinotvorné látky. Nesmieme ju využívať na umývanie, pitie, či jesť koreňovú a listovú zeleninu vypestovanú a polievanú v oblasti. Neuveriteľné je, že napriek týmto obmedzeniam sa skutočné práce na sanácii, či zakonzervovaní skládky majú začať najskôr na budúci rok. Chápem, že verejné obstarávanie, na ktoré sa ministerstvo životného prostredia bude odvolávať, má svoje jasne stanovené pravidlá. Na druhej strane, ak môžu z neho existovať výnimky napríklad na nadobúdanie a nájom nehnuteľností pre štátne úrady, som si istá, že by mala existovať aj výnimka na odstraňovanie nebezpečných environmentálnych záťaží, ktoré bezprecedentným spôsobom ohrozujú zdravie a životy obyvateľov, tak aby štát mohol konať ihneď. To sa pritom vôbec netýka len skládky vo Vrakuni, ale úplne všetkých po celom Slovensku.
Diskusie, ktoré som doteraz mala možnosť viesť s odborníkmi jednoznačne potvrdzujú, že navrhované riešenie Ministerstva životného prostredia nie je postačujúce. Otázne tiež zostáva, ako mohli byť v oblasti vydávané stavebné povolenia bez upozornenia stavebníka na predmetné riziká a či by sme v ekologicky uvedomelej krajine, za ktorú sa vydávame, nemali uvažovať o stavebnej uzávere aspoň do momentu kedy sa začne táto ekologická „časovaná bomba“ riešiť. Mestská časť Vrakuňa, či mesto Bratislava s istotou nemajú prostriedky na vysporiadanie sa s ňou, no napríklad Európska únia nám na odstraňovanie takýchto environmentálnych záťaží, napriek prekážkam s ich čerpaním v Bratislavskom samosprávnom kraji, poskytuje značné množstvo nenávratných finančných zdrojov.
Environmentálne témy možno zatiaľ na Slovensku nepatria k tým najzaujímavejším. Lebo, ako sa u nás zvykne vravieť, máme aj dôležitejšie problémy. Lenže ak tento konkrétny problém skutočne dosiahne stupeň kedy bude ohrozený rezervoár pitnej vody na Žitnom ostrove, potom je to už v rozpore s Ústavou SR, do ktorej sme len nedávno na návrh exministra životného prostredia Žigu, ochranu vôd zakomponovali.