- Tu je Anička - predstaví sa mi
- Ahááá - stále netuším, keď vtom sa mi rozjasní. Sesternica, s ktorou sa vidím raz ročne na rodinnom stretnutí šírej rodiny.
- Sme na letisku.
- Dobre.
- Tak príď pre nás - zahlásila, akoby sme na tom boli už celé týždne dohodnutí.
- Počkaj, počkaj, čo to znamená pre nás? - pýtam sa podozrievavo.
- Mňa, môjho priateľa a deti - to sa mi hádam iba sníva, myslím si zúfalo.
- Ale ja nemám auto pre 6 ľudí, nemôžem pre vás prísť - snažím sa vysvetliť, že Fabia na to stačiť nebude. - A o čo vlastne ide? - pýtam sa v nádeji že o nič.
- Keď prídeme k tebe, tak ti všetko vysvetlím - prvá rana pod pás
- Ku mne? O čo ide? - pýtam sa neveriac vlastným ušiam
- Vysvetlím ti, keď budeme u teba.
Vysvetlil som jej, nech si kúpi rodinný lístok na MHD, sadne na autobus 96, ktorý ich odvezie až k nám. Rýchlo sa v práci balím a fičím domov. Sadám do auta, volám manželke.
- Zlatko, príde k nám Anička s frajerom a deťmi.
- Akože, prídu k nám? - neverila ani ona vlastným ušiam - Kedy prídu?
- Už sú na ceste.
- Čože? Veď doma nič nemáme. A dokedy ostanú?
- Ooops, netuším, zavolám jej. - to mi nenapadlo sa spýtať v tom šoku. Vidím, že mojej drahej to myslí na rozdiel odo mňa aj v šokujúcich situáciách.
Nuž jej volám - Už ste v autobuse?
- Ešte nie, čakáme.
- Dokedy vlastne ostanete?
- No veď do zajtra - skoro som spadol z nôh. Druhá rana pod pás. To kedy mi chcela povedať?
- Aha, tak idem niečo nakúpiť, nepočítali sme s návštevou.
Skladám a veziem sa celý nervózny autom domov. Robotu som nedokončil, manželka skoro dostala infarkt, chladnička prázdna... Zaparkoval som pred naším panelákom a zašiel do obchodu nakúpiť nejaké jedlo pre 9 ľudí (máme 2 malých synov) na večeru. 20 rožkov hádam na večeru postačí a kúpil som aj 2 makové záviny na raňajky + nejaké jogurty, termixy ...
Prišiel som domov a vo dverách ma víta manželka so spýtavým pohľadom.
- O čo ide?
- Naozaj neviem. Vraj nám všetko vysvetlí, keď prídu.
Išiel som pre nich na zastávku MHD, keďže u nás ešte neboli, asi by k nám sami netrafili. Už boli tam. Anička, jej tri deti a Jožo. Toho som videl prvýkrát v živote. Ani som mu nerozumel meno, keď sme sa predstavovali, ale v tej chvíli to nevadilo.
- Čo sa vlastne stalo? - pýtam sa keď sme sa ešte vonku zvítali.
- Mali sme letieť lietadlom do Írska, ale keď sme došli na letisko, tak nám povedali, že letenky nemáme. Vraj banka zablokovala kartu a účet, z ktorého to bolo platené, kvôli zmätočným platbám. Pôvodne sme mali letieť v piatok, ale nám zavolali, že let je kvôli zlému počasiu v Dubline zrušený. Ponúkli nám letenky na pondelok, lenže to zase nevyhovovalo nám, tak sme si dali letenky na dnes (stredu). No a dnes nám povedali, že letenky nie sú, lebo platba neprebehla. Volali sme do írskej banky, ale účet a karta sú zablokované a odblokovanie bude trvať 10 dní. Zrýchlená procedúra trvá 3 dni.
Príde mi neuveriteľné, že v krajine svetových lídrov vo vývoji počítačových čipov trvá odblokovanie účtu 10 dní. To asi musia na koni cez celú krajinu previezť nejaký blokačný balvan na zablokovanie účtu a potom ho zase cez celú krajinu odviezť naspäť, inak si to neviem predstaviť.
Keď som ich priviedol domov, tak popri príprave rýchlej večere to isté porozprávali aj manželke. Ukradli sme si chvíľu pre seba a moja drahá sa ma pýta.
- Ako môže dospelý človek nevedieť, že nemá letenku?
- To isté vŕta hlavou aj mne. Ja keď kupujem letenku, tak mi vždy na mail príde potvrdenie aj s kódom letenky a menami osôb, ktoré poletia.
- Nejako sa mi to nezdá, ale dobre. A čo bude teraz? Aký je ďalší postup? - pýta sa otvorene.
- Ja vôbec netuším. Keď sa najedia, tak nám to hádam povedia.
Dojedli a prišli za nami.
- Máte tu balkón?
- Máme dva veľké balkóny. - odpovedám pravdivo.
- Tak si ideme zapáliť.
- Tak to si teda nejdete zapáliť, aspoň nie u nás na balkóne - hovorím pokojným tónom. Som totiž najväčší nepriateľ fajčenia na svete. - Ak chcete, požičiam vám kľúče a choďte si zapáliť von.
Deti sa medzitým skamarátili, veď sú to deti. Naši (4-ročný a 2-ročný) mali oživenie v podobe návštevy. Ich deti (10,8,5) zase boli radi, že nemusia chodiť do školy a škôlky a že sú na výlete.
Večer sme uložili naše deti spať, ich deti postupne odpadávali od únavy a už ich len prenášali do spálne. Na spanie, keďže ich bolo viac, sme im prepožičali našu spálňu a my sme sa uskromnili s detskou izbou 4x2 m. Obývačka ostala ako spoločný priestor. Keď už boli hore len 2 najväčšie deti, tak sme išli riešiť, čo bude ďalej.
- Aký máte plán? - pýtame sa zvedavo.
- Poletíme zajtra. Zavolám bratrancovi a on nám kúpi letenky. - hovorí Jožo.
Keďže som mal zapnutý notebook na kolenách, tak mi to nedalo a pozrel som sa na zajtrajšie lety. Bum! - Ale zajtra do Dublinu z Bratislavy nič neletí. - hovorím mu a ukazujem stránku prepravcu.
- Aha!? - vyzerali šokovaní, že do Dublinu sa nelieta každý deň - čo teraz? - spýtali sa celkom vážne
- To sa pýtaš mňa? - asi som začal vyzerať trošku nervózne
- Tak poletíme v piatok. - vynašli sa rýchlo a zároveň sa tak sami pozvali na ďalšie prenocovanie u nás.
Musím sa priznať, že nielen moja drahá, ale aj ja som začal byť z tejto situácie celkom nervózny. V robote som nedokončil, čo som chcel a potreboval, takže na ďalší deň som vedel, že pôjdem do práce a už budem v sklze. A ktovie ako dopadne ten ďalší deň.
Keďže odlet mal byť až na ďalší deň, rozhodol som sa, že im na štvrtok vymyslím program. Nechcel som, aby ich manželka mala celý štvrtok na starosti, aj keď je na materskej. Predsa len, pre ňu to boli skoro úplne cudzí ľudia a ja som toho jej priateľa tiež videl prvýkrát.Pozrel som si, aké autobusy chodia do ZOO, na hrad, do nákupného centra ... a ráno som im dal krátky zoznam.
Po raňajkách, okolo pol deviatej som ich teda vyprevadil von (ja som šiel so smeťami) a zaprial som im príjemný deň. Dohodli sme sa, že budem v práci končiť okolo 18:00 až 18:30, nech mi potom zavolajú a zase sa u nás zídeme. Keď som prišiel naspäť domov po vynesení smetí, manželka sa ma pýta.
- Počul si ten plač?
- Aký plač? Nepočul. - ale vybehol som na balkón a vidím milú sesternicu s frajerom a zjavne smutnými deťmi ako namiesto na zastávku idú presne opačným smerom. Začinalo nám zapínať. Oni asi nemajú ani halier, preto nemôžu ísť na MHD, preto nemôžu ísť do ZOO, na hrad, či do nákupného centra. Nebude aj ich cesta do Írska len výmysel? Má ten frajer naozaj nejaký účet v Írsku, ktorý ide zrušiť, aby mal peniaze?
Celý deň v práci som bol nervózny, nestíhal som úplne tak, ako som si to predstavoval.
O 18:15 mi zvoní mobil. Volá drahá. Dvihnem a hovorím. - Už budem končiť, asi mi každú chvíľu zavolajú.
- Už sú tu. V kuchyni. - hovorí mi tlmeným hlasom.
- Aha, dobre, letím domov.
Keď som prišiel, akurát večerali v kuchyni. Deti už boli najedené a večerali dospelí hostia. Moja drahá bola zjavne nervózna, zatiaľ som nevedel prečo, ale pripisoval som to tomu, že naši hostia sa nevedia ako dospelí o seba postarať.
Keď dojedli, tak sa pohodlne usadili v obývačke a vcelku nezaujato pozerali telku. Raz si vyšli aj zapáliť a tak strávili hodinku dve, kým my sme obriadili a uložili spať naše deti. Ich deti zase postupne odpadávali postupne do postele a okolo 21:30 som to už nevydržal a pýtam sa. - Máte teda tie letenky na zajtra?
- Nemáme - odpovedajú suverénne
- Nemáte? Veď ich mal kúpiť bratranec, nie?
- Áno, lenže jemu ochorela mama, tak on to teraz nebude riešiť.
- Aha, a kto to teda bude riešiť? - pýtam sa zvedavo
- Mám ešte sesternicu v Anglicku, zavolám jej a ona nám letenky kúpi - hovorí Jožo a odchádza s Aničkou do kuchyne, aby spustili ďalšie kolo telefonovania
Po polhodine hundrania v kuchyni bez slova prešli cez obývačku, v ktorej som sedel, do spálne a zhasli si tam svetlo, akože idú spať. Skoro ma trafil šľak. Nevedel som, čo mám urobiť.
Vtedy došla moja drahá od detí, s ktorými sa uložila a podarilo sa jej s nimi zaspať. Pýta sa ma:
- Tak čo, majú tie letenky?
- Neviem ... - odpovedám pravdivo
- Ako to, že nevieš - pýta sa zjavne podráždená
- No neviem, bratranec nekúpil ... - vysvetľujem príbeh s bratrancom a sesternicou a ako okolo mňa prešli.
- To hádam nie je pravda, sú oni normálni? Vieš ako prišli domov?
- Neviem, veď som tu nebol.
- Prišla som s deťmi domov o pol šiestej a do domu sme vchádzali cez suterén. Len čo sme vošli do bytu a prezuli sa, už zvonili pre dverách. Otvorila som a namiesto pozdravu sa na mňa vyrútili: "Kedy ste prišli domov? A kadiaľ? My sme stáli pri vchode do domu a nevideli sme vás." Čakali totiž z druhej strany domu na terase. Keby si videl tie deti. Hneď išli do kuchyne, že oni sú strašne hladní a smädní. Keď som to videla, skoro ma trafl šľak. Oni tým deťom za celý deň nedali jesť ani piť. Skoro vypili celý vodovod - hovorila mi manželka s hlasom trasúcim sa od zlosti - Hlavne, že fajčiť stále majú čo.
Úplne som chápal jej rozhorčenie, nevedel som, čo mám na to povedať. Rodinu si nevyberieš... Bolo jasné, že takto to ďalej ísť nemôže.
Keď ráno vstali, ja už som stihol odviezť Miška do škôlky a vrátiť sa domov. Už sme museli jednať trošku ráznejšie, lebo nám to začalo vadiť. Sesternicine deti neboli v škole a jej to vôbec nevadilo.
- Máte tie letenky? - pýtam sa rázne
- Nemáme
- Prečo nemáte?
- Lebo sesternica je síce v Anglicku, ale peniaze odo mňa má na účte tu na Slovensku v ČSOB. Musíme sa dostať k tým peniazom. - hovorí frajer a stále vyzerá, že verí tomu, čo hovorí.
- K tým peniazom sa ty nedostaneš, ak nie si osoba, ktorá môže disponovať s účtom - hovorím mu, čo si myslím
- A teraz čo?
- Ja mám tiež účet v ČSOB, nech mi tam anglická sesternica telefonicky prevedie peniaze a to bude v nasledujúcej sekunde u mňa. Akonáhle to tu bude, budem vám môcť kúpiť letenky a ešte dnes môžete odletieť. - hovorím môj návrh - tu máte číslo účtu, ja musím na stretnutie s klientom. Vrátim sa o 2 hodiny, ak tam tie peniaze budú, tak vám hneď kupujem letenky.
Viete si predstaviť ako som sa dobre vedel sústrediť na stretnutí s klientom. Keď videl, že nie som vo svojej koži, tak som mu príbeh v skratke vyrozprával, aj sa pobavil, aj ma pochopil a rozhodnutie sme odložili na neskôr.
Vrátil som sa domov o 11:00.
- Tak čo, už sesternica previedla tie peniaze? - pýtam sa
- Nie, lebo nemá u seba GRID kartu s heslom, tú ma na Slovensku u rodičov
Medzitým som zapol notebook a vyhľadal let, ktorým chceli letieť. Za dva dni, kým nič nevyriešili sa cena letenky zdvojnásobila a za piatich by platili už vyše 800 EUR - pozri sa na letenky, cena je oproti včerajšku už dvojnásobná - hovorím sesternici
- A teraz čo? - myslel som si, že vybuchnem ja aj moja drahá
- Navrhujem, aby ste sa teraz na to vykašlali, táto cena za letenky je taká, že si za ňu môžete v lete kúpiť peknú dovolenku pre vás všetkých piatich. Choďte naspäť domov do Lučenca a ak je to veľmi nutné, tak Jožo môže ísť do toho Írska zrušiť ten účet niekedy sám.
Ostali stáť ako obarení, že z výletu naozaj nič nebude. Zjavne očakávali, že letenky kúpim za vlastné, ale akosi nepočítali s tým, že mne nedojde, že to očakávajú, kým mi to nepovedia nahlas. Čo by ich zase usvedčilo zo zjavnej lži o všetkom čo hovorili.
Keďže som si myslel, že to takto dopadne, kúpil som deťom na cestu už cestou domov od klienta proviant aj pitie, lebo som presvedčený, že by sa im jedla ani pitia za celú cestu nedostalo. Manželka im urobila balíčky a chceli sme ich vypraviť na cestu.
Lenže tu nastal ďalší problém. Keďže s takýmto plánom B nepočítali, zrazu začali mať obavy z toho, že ako vlastne deti v škole vysvetlia, že nikde neboli a pritom celý týždeň chýbali zo školy? Takže rýchlo vymysleli perfektný plán.
- Pôjdeme do Auparku a nakúpime si akože suveníry z Írska.
- Ja chcem futbalovú loptu a kopačky - ozval sa hneď najstarší syn
- Ja chcem sukňu - prekrikovala ho dcéra
- A ty čo by si chcela? - pýtajú sa najmladšej, ktorá zjavne nechápala, čo sa vlastne deje
Plán bol síce výborný, ale predpokladal jednu zásadnú vec, ktorá vyriešená nebola. A síce, že si budú mať za čo nakúpiť. A to nemali. A my, skupáni skúpi, sme sa vôbec nemali k činu, aby sme na to prispeli.
S malou dušičkou sme ich vyprevádzali na odchod, lebo sme si vôbec neboli istí, že naozaj odídu a večer sa nevrátia k nám. Sesternica mala v ten deň narodeniny, ale od nás sa gratulácií nedočkala. Ani pozdraviť, ani poďakovať, deťom nedať jesť a pritom fajčiť každú chvíľu, to bolo na nás príliš ťažké sústo. Ešte pár dní sme sa z toho spamätávali, ale potom nás to prešlo a teraz už len so srandy sa občas s mojou drahou doťahujeme, že ak nebude po mojom, tak zavolám návštevu :)
Bol som zlý, že som im tie letenky nekúpil? Dodnes neviem, ale dúfam, že sa mi to tam hore prepečie.
