Prispel som im tiež, ale hlavne ma zaujal ten ich výkon. Telom síce už menej ale duchom som stále športovec a urobiť takúto jazdu pre dobrú vec sa mi veľmi páčilo. Oslovil som teda Miša s tým, že sa na rok do akcie rád zapojím, ak sa znovu pôjde. Stále som to nosil v hlave, ale zároveň to bolo stále dosť ďaleko na to, aby som sa nestresoval nejakým tréningom.
Až prišiel mesiac M, týždeň T a ja som zistil, že za celý rok mám priemerne najazdených len nejakých 180 km za mesiac. A to sme mali dať za tri dni takmer trojnásobok mojej mesačnej dávky. Hneď prvá etapa bola dlhšia ako môj doterajší najdlhší jednodňový výkon na biku - 178 km z Bratislavy do Partizánskeho. Posledných pár dní pred štartom som aj špekuloval nad tým, že sa od tímu možno budem musieť odpojiť, ak prestanem vládať.
Lenže ... nakoniec sa ukázalo, že z troch, ktorí sme boli istí jeden ochorel pár dní pred tým ako sme mali vyraziť ... a ostali sme dvaja. Na jazdu sme si vybrali predĺžený víkend od 13.9. do 15.9. (foto a info) teda jeden z tých víkendov, keď hlásili dážď. Dobrou správou pre moje sebavedomie bolo, že sme mali zabezpečené servisné vozidlo (Mišov brat Stano), ktoré nám mohlo byť kedykoľvek k dispozícii "kdyby něco".
Nadišiel deň D a Mišo so Stanom sa dovalili do Petržalky ku mne, aby sme mohli vyraziť. Myslel som, že podľa plánu sa autom odvezieme do Devínskej novej Vsi (Marcelovho bydliska) a vyrazíme odtiaľ, lenže kým som ja vyšiel z domu, Mišo už bol vyložený, nastúpený na bicykli a pripravený vyraziť, tak som aj ja iba hodil svoju batožinu do auta a nasadli sme.
Pršalo ráno a dážď nás zo začiatku pekne obchádzal, tak sa nám prvých 30 km šlo celkom dobre. Prvú vážnejšiu prestávku sme si dali v Sološnici po nejakých 60 km a ja už som začínal cítiť, že celá akcia možno bude nad moje sily. Vypili sme kofolu a nealko pivo a pokračovali sme ďalej. Za pár kilometrov prišla fakt seriózna kríza. Pri vjazde do Bukovej som začal dostávať kŕče do stehien aj lýtok. Mišo sa ma snažil ukľudniť, že veď do Trstína je to už len kúsok aj to dolu kopcom a tam si dáme obed. Keby sa ma vtedy niekto spýtal, koľko vsadím na to, že dôjdem až do SNV, tak by som si príliš neveril.
Hodinku sme posedeli, naložili sa pizzou a pokračovali v jazde smer Vrbové. Niekde pri Chtelnici nás chytil dážď, ale museli sme pokračovať. Bolo už po 15:00 a Partizánske ešte ďaleko a za kopcom. Našťastie to trvalo len nejakých 10 minút a z dažďa sme vyšli. Popri šikmej veži vo Vrbovom sme len prefrčali a plánovali sme ďalšiu zastávku v Piešťanoch. Už z diaľky sme nad Piešťanmi videli dúhu, čo neveštilo nič dobré, zjavne aj tam pršalo. Keď sme tam dorazili, tak už nás začali zmáčať prvé kvapky a tak hlavne mne prišla vhod ďalšia pauza. Ostali sme trčať v Robote (tak sa volá miestna krčma, ľudia tu normálne chodia do Roboty chlastať) a načerpali ďalších pár kvapiek zlatistého aj sladkého moku.
Keď prestávalo pršať, tak sme sa pustili cez Banku do kopca smer Topoľčany. Na vlastné prekvapenie sa mi šlo do kopca celkom dobre. Ale vždy keď som len na chvíľku zosadol, tak vysadnúť naspäť bolo stále horšie.
Tesne za Topoľčanmi sme dostali prvý defekt, takže do Partizánskeho sme dorazili za hlbokej tmy o 20:10.
Ráno bolo pekelné. Riť ma bolela a vysadnúť na bike mi spôsobovalo muky. Ešteže sa nám dostalo aspoň morálnej podpory od mojej spolužiačky Hely, ktorá v PE žije. Začínali sme horskou prémiou na Veľké Pole a na moje vlastné prekvapenie sa mi šlo celkom dobre. Mišo jazdí pekne technicky a mne pri kopcoch prischlo že mám Contador Style - ťažký silový štýl, že som rád, že to nejako ušliapem. Síl bolo ešte dosť a tak keď sme sa v Žarnovici rozhodovali, či ísť ďalej popri R1 po starej ceste alebo menej frekventovanou cestou cez Hodrušu, tak ma MIšo nechal rozhodnúť, aby sme išli cez Hodrušu a Cervenú Studňu.
Dementný nápad! Som sa tak vytrápil v tom kopci a daždi, že ma MIšo hore čakal vari 10 minút. Najľahší prevod a rýchlosť 7-8 km/h pri tepoch okolo 180. SOm mu aj pekne vynadal, keď som sa konečne hore vyvliekol. Zjazd cez Banskú Belú smer Hronská Dúbrava bol príjemný, ale dnešnú priemerku sme si veru za klobúk nedali. V Budči v motoreste sme si dali výdatný obed a vydali sa na najobávanejšiu časť cesty. Zvolen-Kriváň. Našťastie som tam poznal alternatívu, ktorá je síce dlhšia a členitejšia ale z hľadiska premávky oveľa príjemnejšia a tak sme si vychutnali jazdu cez Zolnú, Očovú, Dúbravy do Starej Detvy.
Tam sme sa rozhodovali, či do Hriňovej ísť cez lazy alebo po hlavnej, ale keďže cieľ sme mali na Látkach, tak som presadil nedávať si zbytočne ďalšiu horskú prémiu pred večerným cieľom vo výške vyše 900 m.n.m. Pár kilometrov z Detvy do Kriváňa bolo aj v sobotnej podvečernej premávke naozaj nepríjemných a až tam sme naplno ocenili alternatívnu trasu zo Zvolena.
V Hriňovej už tradičné nealko pivko s kofolou a proti noci sme sa vydali do dnešného cieľa. Mišo mi samozrejme do kopca hneď ušiel a tak som sa s kopcom pasoval sám. Chvíľami bolo celkom nepríjemné v tme počuť len svoj dych a rôzne šuchoty lesa, ale inak sa to celkom dalo. Bál som sa, že ten kopec bude horší.
Večer sme boli už fakt dosť unavení a tak sme spali tvrdým spánkom spravodlivých. Ráno sme konečne chceli vyraziť skôr ako o desiatej, tak sme sa na to pripravili, keď sme vytiahli bicykle, tak nás hneď zastavil defekt a keď sme ho opravili, tak tá duša doslova vybuchla znova a museli sme ju meniť znova, takže sme zas vyrazili až o desiatej a to nás čakalo 6 horských prémií na trase: Látky, Kokava nad Rimavicou, Hnúšťa, Tisovec, Muráň, Telgárt, Stratená, Mlynky, Spišská Nová Ves. Na moje vlastné prekvapenie, to bolo oveľa lepšie ako som očakával. Akoby som za tie dva predošlé dni natrénoval na to, aby som vládal odmakať ten tretí. Mišo ma, samozrejme, na každom kopčeku čakal, ale nebolo to také zlé ako som očakával. Najhoršie z celého dňa boli cesty na Spiši. Totálny tankodróm medzi Mlynkami a Novoveskou hutou bol pre mňa doslova neuveriteľným zážitkom.
Celý deň sa nám aspoň vyhýbal dážď, čo sme si pochvaľovali, až nám napadla hriešna myšlienka ... už len 18 etáp a sme takí dobrí ako profíci. Len kto by to platil všakže. Tak sa nám to vrátilo a po slnečnej fotke pri značke Spišská nová Ves sme cestou do centra ešte stihli zmoknúť a ja aj prechladnúť.
A čo sme podporili tohtoročnou 450 km jazdou? Telesne postihnutého športovca Matúša Michala, ktorý by sa rád kvalifikoval na paralympiádu do Brazílie 2016 a na to potrebuje trenažér, ktorý mu umožní trénovať aj v zime. Ak by sa podarilo tento cieľ pre neho splniť, tak verím, že nám to vráti vzornou reprezentáciou. Ak by Vás jeho príbeh chytil za srdce, môžete prispieť na: SK96 8360 5207 0042 0463 2999 ľubovoľnou čiastkou. Aj keby to mal byť len cent za každý prejdený kilometer, ktorý sme v tejto jazde dali, pomôže to naplniť sen a cieľ človeka, ktorý oň bojuje z celej sily.
Matúš, držíme palce. https://www.facebook.com/BratislavaOravaChallenge?fref=ts
