Keď boli deti malé, vždy som s nimi prečítala všetky diely Harryho Pottera. So synom sme spolu čítali príbehy čarodejníka Harryho od jeho 7 rokov, pretože práve vtedy vyšiel prvý diel Harryho. A neskôr už aj s dcérou sme pozerali spolu nakrútené filmy. Obe moje deti túžili dostať pozvánku do Rockfortu a ja s nimi. A keď mali 11 rokov, pozvánka im aj prišla. Lenže boli už príliš veľkí a brali to ako humor. Ovšem kto vie, ten vie, že krajina mágie nie je taká nedosiahnuteľná ako sa na prvý pohľad zdá. Naopak, je tak blízko, že bližšie už ani nemôže byť. Je v nás, v našom vnútri. Každú noc si môžeme stvoriť svet po akom túžime, stretnúť nám blízkych ľudí – či živých, či mŕtvych, zažiť cestovanie a poriadne si užiť všetko, čo v realite nemôžme. A čím sme v lucidných snoch bdelejší, tým viac sme prítomný aj v realite a tým ľahšie sa nám darí materializovať naše zámery. A nakoniec pochopíme, že aj realita je sen, ktorý si sami tvoríme.
A jeden môj lucidný sen vám prinášam a kto je zvedavý na všetky ďalšie, ešte stále si môže kúpiť moju knižku LUCIDNÉ OBRAZY V SNOCH v predpredaji na Startlabe: https://www.startlab.sk/projekty/2821-lucidne-obrazy-v-snoch/
Fantázia
Nachádzam sa v čarodejníckej škole. Nie je to zrovna Rockfort Harryho Pottera, ale nie je to od neho ďaleko. Keď som pozerávala s deťmi príbehy malého čarodejníka, aj ja som sa stala malým dieťaťom. Túžila som tak, ako aj oni, žiť a učiť sa na Rockforte. Budova školy má sedem poschodí s medziposchodiami. Poschodia sú pospájané drevenými schodišťami s detailne vypracovanými zábradliami. Vysoké stropy na chodbách skrášľujú zavesené kryštáľové lustre zložitých tvarov. Na stenách visia obrazy starých majstrov v starožitných rámoch. Podlahy pokrývajú huňaté mäkké koberce. Popri stenách je s vkusom umiestnený nábytok starobylého vzhľadu. Okolo dubových stolov sú rozložené tapacírované stoličky, ktoré sú takmer všetky obsadené študentami. V priestore vládnu jasné a výrazné farby. Život kypí na chodbách školy. Neviem, ako vyzerajú triedy. Som práve na chodbe a nadskočím od radosti nad toľkou krásou. Vznesiem sa do výšky a v tej chvíli si naplno uvedomím, že som v sne. Moja radosť sa týmto ešte znásobí. Hneď si uvedomím, že sa musím upokojiť, lebo inak sa zobudím. Cítim sa tak ľahulinká a v bezpečí. Všetko je hebké a vláčne. Utkané z nesmierne jemnej matérie sna. Ten pocit bezpečia je mi dôverne známy. Neskôr ho preskúmam, odkiaľ pramení, pomyslím si. Teraz chcem naplniť svoj zámer. Hneď si naň spomeniem. Lietanie vo vnútorných priestoroch. Som nadšená, že môžem premýšľať tak ako v bežnej realite. Mám svoju plnú pamäť. Je to fascinujúce. Takže poďme na to. Odrazím sa povyskočením a ihneď sa zľahka vznesiem do výšky. Aby som preletela ponad hlavy chodiacich študentov a učiteľov, tak si trošku pomôžem rukami a dám sa do vodorovnej polohy. Priblížim sa k stropu. Skúsim sa ho dotknúť. Ruka zľahka ide k stropu, na môj tlak sa poddá a zavlní. Zvuk je, akoby som bola pod vodou. Počujem hovoriť ľudí, počujem šum, ale zároveň je to aj tlmené prostredím, v ktorom sa celá budova nachádza. Toto bude ono, toto je éterický svet, element voda, pomyslím si. Zletím nadol a postavím sa obďaleč stolíka, pri ktorom sedia dvaja študenti. Stolička jedného z nich je vystrčená až do uličky, cez ktorú sa snažia prejsť iní profesori a študenti. Práve ide pani profesorka, ktorá je riadne tučná, celkom ako Dolores Umbridgeová z Harryho Pottera. Pousmejem sa, hodne som si z neho vypožičala. S oboma deťmi som čítala a aj videla všetky diely Harryho. Detská nevinnosť a fantázia. A tu som ju cítila rovnako. Tak táto tučná pani sa bez problémov stenčí v páse na centimeter a pretlačí sa za stoličkou študenta. Aha, takže tu je možné bez problémov meniť objem tela, pomyslím si. Povyskočím a opäť sa vznesiem do výšky. Preletím z chodby nad podestu medzi poschodiami. Vysadnem na precízne vypracované zábradlie a skĺznem ním nadol. Na nižšej podeste stojí mladý študent. Nie je to síce Draco Malfoy, ale isté črty tváre a postavy sa nedajú zaprieť. Zjavne niečo buď nacvičuje, alebo je na niekoho naštvaný. Gestikuluje rukami a rozpráva sa sám so sebou. Nevidí ma. Premýšľam, prečo ma nevidí, alebo sa tvári, že ma nevidí a je mu fuk, že sa na neho dívam? Neviem, ale neskúmam to ďalej. Uvedomím si tiež, že nikto z ľudí si ma nevšíma, vedú si svoj život a nijako nereagujú na to, že lietam sem a tam. Vytiahnem si mobil. Chcem sa pozrieť, čo bude ukazovať. Som zvedavá, čo sa tam objaví, lebo viem, že nemôže ukazovať čas, ktorý je v reálnom svete. Pozriem na displej. Sú na ňom hodiny bez ručičiek z nástupišťa 9 a trištvrte. Zasmejem sa, jasné som predsa vo svojom Rockorte. Opodiaľ stojí sympatický mladý muž, študent oblečený v habite podobnom, ako majú študenti fakulty Chrabromilu. Aj on vytiahne svoj mobil, usmeje sa a povie: Pozri mám na ňom to isté. Podídem k nemu a priložím svoj mobil k jeho. Hodiny z displeja na nás súčasne žmurknú. Vybuchneme obaja do smiechu. A celkom spontánne sa priateľsky objímeme. Smejúca sa a s úžasným pocitom radosti a ľahkosti sa zobúdzam.
ZuzAna Foltýnová a Vedomé snívanie
