Nedávno sa znovu vynorila myšlienka meniť na Slovensku volebný systém. Keďže KDH a koalícia majú spolu ústavnú väčšinu 91 hlasov, napísal som k tomu blog. V ňom som rozoberal, aké sú možnosti prepočítavania hlasov na mandáty vo viacobvodových pomerných systémoch.
Napísal som, že na tému napíšem ešte minimálne 2 blogy, toto je druhá časť. V tretej časti popíšem svoj návrh systému. V tejto časti popíšem základné druhy systémov, ich vlastnosti, a politické dopady.
Samozrejme, nebude to vyčerpávajúci článok, používaných systémov a teoretických možností je obrovské množstvo. Chcem iba pred tým, než prídem so svojim návrhom, dať priestor na diskusiu. Ako totiž ukážem, existuje veľa hľadísk a požiadavkov, ktoré treba zohľadniť. Prirodzene preto existuje veľa proponentov a oponentov pre každý možný systém. V tomto článku sa snažím o objektivitu, a jediný subjektívny argument je v nbasledujúcom odseku.
Ja som presvedčený, že na Slovensku je nevyhnutné mať pomerný systém, kde každý hlas bude mať rovnakú váhu. Dôvodom je, že naša demokracia je mladá a nestabilná. „Je po voľbách, zvykajte si!“ „Vyhraj voľby a môžeš všetko!“ Väčšinové a zmiešané systémy sú zo svojej podstaty náchylné na manipulácie vládnucimi politikmi.
Nehovorím, že iné systémy ako čisto pomerné, nemôžu byť demokratické. Demokracia, nech sa na mňa tí, čo pred to slovo radi lepia slovo liberálna nehnevajú, je v prvom rade o prejavovaní vôle väčšiny. A najčistejšia forma demokracie je priama demokracia. Pokiaľ voliči nie sú proti, tak odklon od rovnosti hlasov a proporčnosti sa dá akceptovať. V nasledujúcich častiach uvediem príklady. Existujú normy, čo je ešte OK a čo už nie, ktoré vypracovala Benátska komisia. Tieto však majú iba odporúčací charakter.
Napríklad v UK mali v roku 2011 referendum o zmene systému z jednoducho väčšinového na tzv. „Alternative vote“ – k tomu sa dostanem neskôr. Pointa je, že navrhovaný systém je teoreticky lepší vo všetkých ohľadoch, ako pôvodný systém. Napriek tomu voliči zmenu odmietli – a účasť bola iba 42%, čiže väčšina žiaľ ani neprejavila preferenciu. V USA zašli do takého extrému, že kandidátov tretích strán považujú za neželaný jav, a 2 hlavné strany vedú proti nim kampane. Zmeny sa vždy rodia ťažko. Často žiaľ až v kríze a šijú sa horúcou ihlou (môj minulý článok o progresivizme a konzervativizme nebola náhodná odbočka).
Základné rozdelenie systémov
Pokiaľ nechcete, nemusíte nasledujúcu časť čítať – môj tretí článok pochopíte aj bez toho.
Všetky volebné systémy sa dajú zhrnúť do 3 základných kategórií:
· Pomerné systémy
· Väčšinové systémy
· Zmiešané systémy
Pomerné systémy
Základnou vlastnosťou pomerného systému, na ktorý sme samozrejme zvyknutý, je, že víťaz neberie všetko. Mandáty sa udeľujú rovnomerne podľa počtu hlasov, ktoré kandidujúce strany obdržali. Táto vlastnosť nemusí byť dodržaná 100%. Existujú 4 mechanizmy, ktoré môžu spôsobiť vychýlenie od tohto ideálu:
1. Kvórum
2. Počet volebných obvodov a spôsob udeľovania mandátov v rámci nich
3. Metóda prepočtu hlasov na mandáty (existujú spôsoby, ktoré sa aj úmyselne odchyľujú od pomernosti – víťazovi dávajú tzv. volebnú prémiu)
4. Nerovnaké postavenie kandidujúcich subjektov (strany, koalície)
Ďalšie delenie je potom podľa toho, ako sa určuje, kto konkrétne získa mandát. Existujú systémy s uzavretou kandidátkou a systémy s možnosťou preferenčného hlasovania.
Pomerné systémy nebudem v tomto článku podrobne rozvádzať – z našich podmienok sme na tento systém zvyknutí, a možnosti v rámci viacerých obvodov som už popísal minule.
Ešte sa však pristavím pri metódach udeľovania mandátov v rámci volebných obvodov. V prvej časti som nespomenul možnosť, keď platí celorepublikové kvórum, ale zároveň existuje aj lokálne kvórum. Takýto systém je napríklad vo Švédsku. Mandáty sa tam udeľujú celorepublikovo so 4% kvórom, ale ak niektorá strana získa 12% v niektorom z obvodov, sú jej udelené mandáty v rámci obvodu.
Najviditeľnejším dôsledkom pomerného systému je, že vlády obvykle zostavujú viaceré strany. Kritici mu preto vyčítajú nižšiu politickú stabilitu. Ďalším dôsledkom je, že vo voľbách kandidujú skupiny ľudí (strany, hnutia, koalície). Kritici preto vyčítajú to, že neumožňuje kandidovať nezávislým kandidátom. Ale treba povedať, že v praxi sa pri väčšinových systémoch nezávislí presadia málokedy, a neviem o prípade, kedy by na celoštátnej úrovni zohrali úlohu vo formovaní vlády.
Väčšinové systémy
Tu sa trochu viac rozpíšem. Väčšinové systémy sa navonok javia ako veľmi jednoduché, avšak na pozadí je veľa nuáns.
U väčšinového systému je určujúcou charakteristikou to, že víťaz je vždy iba jeden. Poznámka: U nás sa na celoštátnej úrovni konajú iba jedny takéto voľby – prezidentské. Náš prezident je síce slabý, ale aj tak funguje ako poistka v prípade, že parlament nevie dať dôveru žiadnej vláde.
V parlamentných voľbách sa poslanci takýmto spôsobom volia vo volebných obvodoch, ktoré by mali byť územne celistvé, zohľadňovať prirodzené a socio-ekonomické hranice, a približne rovnako veľké čo sa týka počtu voličov. Samozrejme, v praxi nie je možné tieto podmienky dokonale dodržiavať. Niekedy sú odchýlky aj úmyselné, najviac určite pri voľbách do senátu v USA – každý štát má dvoch senátorov.
Dôsledkom je to, že víťaz volieb je obvykle schopný zostaviť vládu bez partnerov. To vedie k stabilnému politickému prostrediu, obvykle so systémom dvoch alebo troch dominantných strán. Keďže poslanci sa volia jednotlivo, môžu kandidovať aj nezávislé osobnosti. Je možné tiež zakomponovať tzv. odvolacie voľby, čo je vlastne referendum o odvolaní konkrétneho poslanca (toto je možné v UK – a len na základe trestného stíhania, nie referenda, obvyklejšie je pri lokálnych politikoch – možné vo väčšine spolkových republík Nemecka).
Keďže poslanec je územne viazaný, funguje tiež ako spojka medzi voličmi a vedením svojej strany. Je však nutné dodať, že voliči hlavnej opozície a tretích strán nemajú žiadne oficiálne zastúpenie. Tiež existuje fenomén tzv. „swing constituency“, keď sa pozornosť politikov neúmerne venuje tam, kde sú voľby tesné. Tzv. „safe seats“ sú zvyčajne na okraji záujmu.
Problémy pri určovaní volebných obvodov
Samozrejme, určovanie volebných obvodov nie je jednoduchá úloha, a neustále sa musia prekresľovať z dôvodu demografických zmien. To je politicky citlivá otázka, a politici sa často vzájomne obviňujú z účelového pozmeňovania hraníc – tzv. gerymandering-u. Pre politikov je totiž lepšie, ak vyhrajú v niektorom obvode pomerom 60:40 ako napríklad 80:20. V druhom prípade totiž víťaz získal hlasy, ktoré mohli pri inom určení obvodov pomôcť jeho spolustraníkovi v susednom obvode.
Avšak aj v prípade, že sú volebné obvody určené nezávisle a na základe objektívnych kritérií, nie sú všetky politické a sociálne skupiny zastúpené rovnomerne. Na túto tému boli vypracované prípadové štúdie, napríklad táto na území Floridy na príklade volieb z roku 2000 - Florida rozhodla o víťazstve Busha nad Gorom extrémne tesným výsledkom, čiže očakávaný nevychýlený zisk pri voľbách do kongresu by bol 50:50. Pre potreby štúdie boli algoritmicky vytvorené sady fiktívnych obvodov. Ukázalo sa, že geografické rozdelenie voličov spoľahlivo zvýhodňovalo republikánsku stranu. Voliči demokratov boli totiž koncentrovaní v centrách veľkých miest, pričom menšie mestá a vidiek mali prevahu republikánov, avšak nie až tak výraznú.
Celkovo sa dá konštatovať, že väčšinový systém zvýhodňuje geograficky rozptýlené skupiny s výrazným zastúpením v populácii, a taktiež geograficky koncentrované menšiny (napríklad Wales, Škótsko a severné Írsko v Britských parlamentných voľbách). Naopak, znevýhodňuje geograficky rozptýlené menšiny. Mnohí argumentujú, že to je dobrá poistka proti vplyvu frustrovaných voličov a extrémistov – napríklad v posledných voľbách vo Francúzsku, alebo v Británii Nigel Farage. Avšak otázne je, do akej miery sa toto dá zovšeobecňovať – aj vzhľadom na to, že obe krajiny prechádzajú významnými politickými krízami.
Delenie väčšinových systémov
Existujú 3 spôsoby volenia v jednomandátových obvodoch.
1. Jednokolové hlasovanie (jednoduchá väčšina stačí)
2. Dvojkolové hlasovanie (s dvomi alebo viac postupujúcimi kandidátmi)
3. Alternatívne hlasovanie
Jednokolové a dvojkolové voľby nebudem rozvádzať, predpokladám že čitateľ je s nimi dobre oboznámený.
Alternatívne hlasovanie je skupina systémov, ktorých hlavným cieľom je eliminovať prepadnuté hlasy a taktické hlasovanie. Taktiež eliminuje možnosť, že vyhrá kandidát, ktorého podporuje relatívne najviac voličov, ale zároveň je neobľúbený medzi ostatnými voličmi, ktorých počet je celkovo väčší, avšak nepodporujú jedného protikandidáta. Takýto systém umožňuje existenciu viacerých relevantných strán.
Najpoužívanejšou metódou je zoraďovanie kandidátov od najlepšieho po najhoršieho (tzv. „Single Transferable vote“). Víťaz sa určuje metódou eliminácie: najprv sa vyškrtne kandidát s najmenším počtom prvých preferencií: druhé preferencie z týchto volebných lístkov sa následne povýšia na prvé, a systém sa opakuje, až pokým jeden kandidát nezíska nadpolovičnú väčšinu.
Samozrejme, takýto systém nie je dokonalý. Zjavnou nevýhodou je to, že o víťazovi môže rozhodnúť poradie iných kandidátov. To vedie k možnosti, že vyhrá kandidát, ktorý by neporazil všetkých svojich súperov vo voľbách jeden na jedného.
Ďalším problémom je komplexnosť. Najvypuklejší je tento problém v Austrálii, kde je účasť na voľbách povinná, a volič musí zoradiť všetkých kandidátov. Dôsledkom je forma protestného hlasu – tzv. „Donkey vote“. Niekedy strany musia vysvetľovať svojim voličom, ako voliť, aby hlasovaním neublížil svojmu kandidátovi. To je samozrejme kontroverzná praktika.
Tento problém by sa dal vyriešiť vypustením nutnosti zoradiť všetkých kandidátov – metódou zoradenia n kandidátov a zvyšní budú mať automaticky posledné miesto. Povinnú účasť na voľbách tu nechcem hodnotiť. Avšak problém donkey votingu je takmer výhradne spôsobený týmto faktorom, keďže voliči stálemôžu dať neplatný alebo prázdny hlas.
Existujú aj iné systémy alternatívneho hlasovania – napríklad systém kde má volič viac hlasov, negatívne hlasy, alebo jednoducho označí možnosti áno alebo nie. Prípadne miesto metódy instant runoff môžu byť použíté iné metódy určovania víťaza - Napríklad Bordova metóda – keď víťaz dostane N bodov, druhý kandidát N-1... až posledný 0, a víťazom je kandidát s najvyšším súčtom. Alebo napríklad maticová metóda : kandidáti sú porovnávaní systémom každý s každým, pričom víťaz získava body – celkovým víťazom je kandidát s najvyšším súčtom. Tieto metódy sa však pre zložitosť a citlivosť na taktizovanie v politike prakticky nevyskytujú.
Zmiešané systémy
U zmiešaných systémoch nie je možné uviesť všeobecné charakteristiky okrem toho, že sa snažia o kompromis medzi väčšinovým a pomerným systémom. Existujú však dosť odlišné spôsoby realizácie. Nebudem riešiť ani prípady dvojkomorových systémov, kde sa každá komora volí iným spôsobom. Horné komory zvyčajne plnia zhruba takú úlohu akú má u nás prezident.
Zmiešané systémy sa delia podľa toho, či sa snažia o uchovanie proporcionality, alebo proporcionálna a väčšinová časť sú oddelené.
Oddelene sa volí napríklad v Maďarsku. Zo 199 poslancov sa 106 volí v jednomandátových obvodoch, a zvyšných 93 proporcionálne na celoštátnej kandidátke. Za zmienku stojí to, že do roku 2012 to bolo opačne a Orbán to zmenil, aby si poistil svoju pozíciu.
Veľmi účelovo bol volebný zákon menený aj v Taliansku. Proporcionálne sa tu volí zhruba 60% poslancov a senátorov, zvyšok väčšinovo – plus niekoľko extra miest pre voličov zo zahraničia. Väčším rozdielom však je, že kým v Maďarsku môže volič voliť kandidáta v obvode a stranu celorepublikovo na 2 samostatných lístkoch, v Taliansku má volič iba jeden lístok – kandidát v jeho obvode je tak vždy delegovaný stranou. Tento spôsob znižuje možnosť fragmentácie parlamentu, avšak znižuje mieru slobody výberu.
Inak fungoval systém v Nemecku. Aj tu má volič 2 hlasy ako v Maďarsku, systém sa však snaží o udržanie proporcionality. 299 poslancov sa volí väčšinovo, a taký istý počet sa volí pomerne – s kandidátkami rozdelenými po zväzových štátoch. Platí 5% federálne kvórum, ale pokiaľ strana vyhrá v aspoň 3 obvodoch, získa poslancov aj za svoje druhé (pomerné) hlasy. Minimálny počet poslancov je teda 598, avšak v posledných voľbách v roku 2021 bolo zvolených až 733 poslancov!
Tento počet je historicky najväčší. Toto je dôsledkom fragmentácie na nemeckej politickej scéne. Mandáty sa udeľujú takto:
1. Prvý krok je, že sa od 598 mandátov odčítajú vo svojich obvodoch úspešní nezávislí kandidáti a kandidáti strán, ktoré nemajú nárok na celorepublikové mandáty (toto je veľmi vzácne)
2. Mandáty čo ostanú k dispozícii po 1 kroku sa rozdelia podľa proporcionálnej časti hlasovania.
3. Každý, kto vyhral vo svojom obvode väčšinovú časť, má nárok na mandát. Počet takýchto mandátov sa odpočíta od množstva podľa kroku 2.
4. Pokiaľ strana vyhrala v obvodoch viac kandidátov, ako jej prislúcha podľa pomernej časti volieb, vzniknú mandáty navyše – tzv „overhang seats“
5. Aby bol výsledok aj naďalej proporcionálny, strany získavajú tzv. vyrovnávacie kreslá – „levelling seats“.
Nemecký volebný systém bol výsledkom povestnej nemeckej precíznosti a technického myslenia. Nie je ale vôbec prekvapujúce, že v roku 2023 došlo k jeho reforme a počet poslancov bol zafixovaný na 630. Strany už nebudú dostávať levelling seats, a prípadné overhang seats budú odčítané od celkového počtu pomerne udeľovaných hlasov, a budú tak tvoriť majoritný bonus.
Záver
Neočakávam, že tento článok bude trhať rekordy v čítanosti. Ak ste to dočítali až sem, tak vám veľmi úprimne ďakujem! Uznávam, že je to dosť vyčerpávajúci článok, a to som úmyselne vynechal technické podrobnosti jednotlivých systémov. V prípade vášho záujmu však rád doplním tento článok v diskusii.
