Keď dáte lekárovi úplatok, keď nosíte do školy kávy a iné sponzorské dary, keď darujete peniaze združeniu materskej školy, aby prijali vaše dieťa – možno to zákonne nie sú úplatky, ale morálne je to postavené na veľmi tenkom ľade.
Nevzali mi dieťa do škôlky. Žiaľ, v tejto krajine to nie je nič neobvyklé. No spôsob, akým ho nevzali, už zvláštny bol. Samotný pohovor s pani riaditeľkou prebiehal v takom duchu, že som mala pocit, akoby ju moje dieťa vôbec nezaujímalo. Nevenovala som tomu pozornosť – nie som predsa hysterka, ktorá si myslí, že jej dieťa je stredom vesmíru a všetci ho musia tak brať. Drzo som ho prihlásila len do jednej škôlky – tej, ktorú máme najbližšie a ktorá sa mi svojím exteriérom páči najviac v meste.
Po niekoľkých týždňoch prišiel deň rozhodnutia. Prišla som tam a pani riaditeľka mi s afektovaným výrazom v tvári podala papier: moje dieťa, ktoré o týždeň dovŕši tri roky, neprijali. Nasledovala vlna argumentov: musia prijať staršie deti, deti so súrodencami v škôlke, alebo aspoň také, ktoré majú tri a pol roka. Postupne som prestávala vnímať, až ma z myšlienok prebrala jej otázka: „Prečo ste ho neprihlásili do viacerých škôlok?“ Zdvihla som obočie a opýtala sa, ako by to malo zabezpečiť miesto práve v tejto škôlke. Zobrala som si papier a úplne vykoľajená som odišla.
Niekoľko dní som nespala. Nechápala som, aké ďalšie kritériá by ešte malo moje dieťa spĺňať, aby ho prijali. V hlave mi stále rezonovala jej otázka: „Prečo ste ho neprihlásili aj inam?“ Ale prečo by som mala?
Trvalo mi niekoľko dní, kým som si to celé premyslela. Postupne som sa dozvedala nové fakty – vzali aj deti, ktoré nespĺňali pani riaditeľkou deklarované kritériá. Viem minimálne o jednom, ktoré je mladšie ako moje, býva ďalej, nemá staršieho súrodenca a jeho matka čoskoro nastupuje na ďalšiu materskú dovolenku. Navyše bolo prihlásené aj do inej škôlky, bližšie k jeho bydlisku. A tu mi došli všetky samopresviedčacie argumenty. Začalo mi byť jasné, že odmietnutie môjho dieťaťa nemohlo byť úplne v poriadku.
A teraz čo? Podať odvolanie a dúfať, že pani riaditeľka, ktorej morálny kredit je už v mojich očiach naštrbený, rozhodne férovo? Alebo rovno napísať sťažnosť a žiadosť o prešetrenie celej situácie? Ani sama neviem, či o to miesto ešte stojím. Prešli takmer dva týždne a ja stále riešim túto dilemu.
Nie, nechcem klesnúť na úroveň kupovania si miest v škôlke či prednostného prijatia do nemocnice na operáciu. Chcem len, aby sa ku mne a môjmu dieťaťu pristupovalo spravodlivo. Aby mu neboli odopierané jeho práva len preto, že niekto iný má viac kontaktov a menej chrbtovej kosti. Chcem, aby to, čo má byť spravodlivé, bolo naozaj spravodlivé. A presne tomu chcem učiť aj svoje deti.
Odkaz všetkým riaditeľom a riaditeľkám škôlok: Aj keď si nájdete zákonný spôsob, ako jedno dieťa prijať na úkor iného, nemali by ste spokojne spávať. Našli ste si svoju malú zlatú baňu, svoj svet, kde ste kráľmi a robíte netransparentné rozhodnutia za zatvorenými dverami. Možno to nie je veľká korupcia, ale korupcia to je. A vy ste jej účastníkmi, ak nie priamo iniciátormi.
Je najvyšší čas na zásadnú zmenu zákona, ktorý vám dáva zvrchovanú moc rozhodovať bez akejkoľvek nezávislej kontroly. V krajine, kde korupcia bujnie, nemôže jeden človek rozhodovať sám a my sa naivne spoliehať iba na jeho morálnu vyspelosť.
Prestaňme sa klamať, že korupcia nie je v našej krvi. Je. Existuje tam hore, pretože existuje aj dolu. Tí, ktorí sa dostali hore, si len priniesli zvyky, ktoré do nich vštepovali ich matky – tu kávička, tam bonboniéra, tu obálka, tam sponzorský dar. Hnus.
