Ahoj
Už som ťa dlho nevidel. Tvoja neprítomnosť vo mne prebúdza smútok a depresie. Vedel som že na čas odídeš, ale netušil som, že to bude trvať tak dlho. S tebou odišlo teplo z mojich dní. Občas som ťa na krátko zazrel, ale skôr než som si vôbec uvedomil, že si to ty, už ťa nebolo.
Zbožňujem, keď spolu ráno vstávame a sprevádzaš ma cestou do práce, rovnako, ako milujem tvoje zaspávanie v slabomodrých, zlatých, krvavo červených perinách a občas bez perín. Tvoja prítomnosť ma príjemne hreje a sú dni, keď ma rozpaľuješ. Ale teraz tu nie si a mne zostali len chladné dni.
Pobadal som smútok v očiach priateľov a vôbec všetkých ľudí, ktorých denne stretám. Chodia po ulici mrzutý a možno netušia, že to čo im chýba, si ty. Deň je bez teba šedý a najradšej by som ho cely prespal, v očakávaní, že ráno prídeš a prebudíš ma, ako to robíš už od nepamäti.
PS1: Nevieš si ani predstaviť, drahé slnko, ako si ma dnes potešilo, že si sa po dlhej dobe ukázalo na dlhšie, ako len pár sekúnd.
PS2: Napísal som do ,,Pošty pre teba", že ťa chcem vidieť. Odpísali mi po týždni, že to nebude možné, lebo nejaký Janko zhorel na ceste za tebou. Nevadí mi to, jar už nie je ďaleko a ty sa zas vrátiš.
