Lesný mužík
Od detstva som spätý s lesom, pod ktorým rodičia postavili dom. Trávil som v ňom celé dni bez ohľadu na ročné obdobie. Chcel som poznať každý jeho kút, objavoval som lesné cesty, čistinky, potoky, lesné studničky, rúbaniská, posedy, objavoval som les. Najšťastnejší som bol, keď som zablúdil, lebo okolo mňa bolo zrazu všetko nové a nepreskúmané. Vždy som, akosi prirodzene, našiel cestu späť.
Tu žijú levy!
Ako introvert som vyhľadával samotu a v lese som ju nachádzal. Žiaľ v roku sú tie obdobia, keď do lesa mieria masy ľudí kvôli jeho plodom. Hubársku sezónu som preto neznášal, aj keď som sám hubár a proti hubárom ani nič nemám. Miesto húb som však zbieral odpadky. Náš kontajner bol počas hubárskej sezóny vyťažený naplno a otec sa škrabal za ušami, odkiaľ sa berie toľko odpadu.
Keď vám niekto siahne na vec, ktorá je pre vás posvätná, necháte to tak? V Antickom svete boli nepreskúmané miesta na mape sveta označené nápisom Hic sunt leones - Tu žijú levy. Boli tak označené aj oblasti, v ktorých nikdy nijaký lev nežil. V ,,mojom" lese by mohli byť tabule s nápisom: Tu žijú medvede a diviaky.
Hubárska sezóna bola v plnom prúde, krátko po letnej prehánke zastali pod lesom hneď tri autá. Či to bola rodina, susedia z paneláku alebo nadšenci z klubu hubárov, neviem. Viem len, že ich bolo veľa a boli nesmierne hlučný. V lese som bol dávno pred nimi a s pohľadom rozzúreného dieťaťa som sledoval každý krok votrelcov smerom k lesu. Prešli asi pätnásť metrov od auta a väčšina z nich už mlela z posledného. Kopce sú u nás poriadne strmé. Vošiel som do hustého porastu, cez ktoré mohlo prejsť len dieťa, čupol som si tam a čakal som, čo sa bude diať. Hubári boli ešte len na okraji lesa a už sa navzájom okrikovali:
,,Martaaaa, našla si tam voľačooo?"
,,Aaaaale ani hovnooo"
,,Ak som sa sem trepal zbytočne...!"
Tlupa na chvíľu stíchla, no o minútu, celkom blízko mňa, sa ozvala znovu.
,,Drahoooš ďe siii???"
,,Tuuuuuu!"
,,Ďeee? Nevidím ťa!"
,,Poďte všetci sem, lebo sa načisto roztratíme po lese!" ozval sa chlap, ktorý stál pár metrov odo mňa.
Vtedy som vycítil príležitosť. Počkal som kým sa skupinka zhromaždí. Keď už boli takmer všetci na päť krokov odo mňa, začal som sa v kríkoch hniezdiť a hlasno krochkať.
"Ticho! Psssst!" ozval sa zrejme vodca tlupy, Drahoš.
Ticho uznávam, pomyslel som si, a ešte viac som sa hniezdil v kríkoch, ešte viac som krochkal. Nakoniec im to konečne došlo. Vypadalo to síce ako šprint guliarov, ale hlavné bolo, že opustili les. Vyrojili sa z lesa, naskákali do áut a boli preč. Ušetril som im námahu, lebo v tomto lese skutočne nijaké hríby neboli. A že som im to mohol radšej povedať ako ich strašiť? To ma ani nenapadlo. Skôr ma napadlo, že viem aj medveďa.
Pred pár rokmi zmizol u nás celý bukový les. Krásnych vysokých a zdravých bukov už niet. Bol to les, do ktorého som ako dieťa vodil kolegov a pozostalých po obetiach leteckej havárie, ktorá sa tu stala. Dal som mu vtedy meno ,,Smutný les", ale dnes je výstižnejšie "Fest nešťastný les". Pomník obetí nešťastia, obklopený pňami, akoby bol zároveň pomníkom pre celé toto miesto.
Navyše tu nieje žiadna výsadba, žiadna obnova lesa. V strede môjho sveta vidím kráter. A som bezmocný. Bezmocnejší ako to dieťa, ktoré kedysi v kríkoch plašilo hulvátov. Tento kraj je v ohrození rovnako, ako mnoho iných krajov. Cítim s ľuďmi, ktorí chránia ten svoj kus Zeme. Teším sa z úspechov ich neľahkého boja, lebo je to aj môj boj. Azda príde doba, keď budem môcť aktívne priložiť ruku k dielu a cítiť to opojenie z úspechu, tak ako kedysi. Ak totiž každý ochráni ten svoj kúsok, ochránime celú Zem.
foto: http://www.hicsuntleones.org/default.asp
